Luhan mierne pootvoril oči. Bola to len malá chvíľka, čo sa cítil ako tak pokojne a bezstarostne. Sekundu na to sa prudko posadil. Položil si ruku na čelo, cítil akoby mal horúčku. Obzrel sa a uvedomil si, že je v Chenovej posteli. Pomaly sa vyteperil z izby a išiel do kuchyne, kde Chena našiel.




“Vďaka bohu, že si v poriadku.” Luhan len prikývol. “Ja som bol veľmi unavený. Zrejme by som mal viac spávať.” Hovoril presvedčivo. Chen mu nachystal na stôl raňajky a spokojne sa usmieval.




“Dávaj si nabudúce pozor. Pravidelne odpočívaj a jedz.” Povedal Chen starostlivo. Luhan bol rád, že sa o neho tak stará. V tom si ale niečo uvedomil.




“Chen? Ten môj kamarát ako si vravel, ako vyzerá?” Chen zdvihol hlavu.




“Veď si povedal, že to nie je tvoj kamarát.” Luhan pokrútil hlavou. “To neznamená, že ho nemôžem poznať.”




“Vysoký asi ako ty, guľatá tvár a veľké oči bez dvojitých viečok. Čierne kratšie vlasy.” Luhan len zamyslene prikyvoval. “A ako si ho spoznal?” Chen sa zasekol, nevedel, čo by mal presne Luhanovi povedať.




“Ale vieš, na jednom večierku, myslel som si, že ťa spomínal ale myslel zrejme niekoho iného.” Mávol rukou s úsmevom. Luhan prikývol. “Ako sa volá?”




Prečo ho tak vypočúva? Chen nerozumel jemu divnému správaniu. “X-X-Xiumin.” Vykoktal zo seba a Luhan nadvihol obočie. “Nie je to kórejčan?” Chen najskôr pokrútil hlavou na nesúhlas a potom na súhlas. “Teda, jeho otec je Číňan a mama je Kórejka.” Kŕčovitejšie sa usmial od ucha k uchu a Luhan pokrčil čelo.




“Aha a kde býva?” Chen nepovedal chvíľku nič. Potom si len povzdychol.




“V hoteli RoyalGarden.” V tom si uveodmil, že mu nechcel povedať pravdu. Prečo si len v rýchlosti nemohol vymyslieť nejaký iný hotel alebo povedať, že odcestoval do Číny? Luhan sa postavil.




“Musím teraz niekam ísť a ešte niečo Chen.”




“Áno?”




“Dáš mi adresu podniku, kde Kai pracuje?” Chen sa už nepýtal žiadne otázky.




“Pošlem ti ho v smske.”





Luhan vedel, že bude musieť konať. To čo sa odohráva okolo neho nie je vôbec dobré. Xiumin, kto to je a čo chce? Nebolo mu zo včerajšieho večera dobre. Od kedy sa zobudil ho stále bolí hlava. Pomalými krokmi sa blížil k hotelu, ktorý nebol až tak ďaleko. Pozrel sa na nápis, za ktorým boli štyri hviezdičky. Musí to byť bohatý známi. Znervózňoval ho fakt, že ho Chen pozná. Dúfal, že sa tento problém čo najskôr vyrieši.




Vstupoval do hotela a obzeral sa. Všetko sa ligotalo a vyzeralo tak veľmi prepychovo. Bolo mu to až nepríjemné, ako sa cítil. Prišiel až k pani za pultom.




“Dobrý deň, chcel by som sa opýtať, v ktorej izbe je ubytovaný Kim Jongin?” Pani sa milo usmiala a prikývla. Začala hladať v systéme meno, ktoré Luhan uviedol. Stál pozorne a takmer sa nepohol. Ľudia na okolo si ho obzerali, pretože vyzeral ako z nižšej vrstvy, z ktorej naozaj aj bol. Prihlúplo sa usmieval keď sa pani pozrela na Luhana a pokývala hlavou. “Je mi to ľúto pane, ale nikto menom Kim Jongin nie je v hoteli ubytovaný.” Luhan sa pozrel prekvapene. Aspoň dúfal, že jeho herecké schopnosti nie sú na bode mrazu.




“Ako je to možné? Som si istý, že tu je ubytovaný. A ešte niečo, mal by som tu mať rezerváciu.”




“Pozriem sa ešte raz, možno nastala v systéme chyba. Ešte vás poprosím občianský preukaz, aby som mohla overiť vašu rezerváciu.” Luhan neváhal a z tašky začal vyťahovať svoj preukaz. Ako otváral peňaženku, začali sa mu triasť ruky. Nervozita v jeho tele stúpala a dúfal, že sa udrží na nohách. Chytil kartu medzi prsty ale tak, aby kartu schoval čo najviac do dlani. Pani mu išla kartu z ruky zobrať, keď v tom sa jej končeky prstov dotkly Luhanových prstov na pár sekúnd. Druhou rukou sa zachytil o pult, keď sa mu zatočila hlava a udrela do nej ďalšia bolesť. Upustil občiansky a ten padol na druhú stranu. Pani sa po neho zdvihla a hneď sa začala strachovať.




“Pane, ste v poriadku?” Luhan sa ako tak vyštveral poriadne na nohy aby nepadol na zem. Prikývol hlavou a snažil sa zakryť tú bolesť. Hneď sa pozrel za ňu na stenu, kde boli nástenné hodiny. “Dvanásť pätnásť.” Povedal si keď si zobral z pultu svoj občiansky.




“Pane, ale je jedna hodina poobede.” Povedala prekvapene keď sa v tom Luhan otočil a s rukou na hlave odišiel z hotela. Zanechal veľmi divný dojem. Na to je predsa ale expert.






Doma už nebol ani Chen ani Kai. Vrhol sa do upratovania celého bytu. Pozametal, utrel prach, vykefoval malý koberec na chodbe, upratal šatník na chodbe, kde mal Kai kopu ale naozaj veľkú kopu bôt. Uložil ich podľa farby a bol spokojný so svojim výsledkom. Taktiež poumýval všetky okná a pri tom si pustil rádio. Pospevoval si pri tom pesničky, aby mu ten čas rýchlejšie ubehol. Pozrel sa na hodinky, keď bolo tesne pred ôsmou. Napísal lístoček a nechal ho v kuchyni. Dúfal, že si ho Chen prečíta, keď príde domov a nebude sa strachovať o to, že príde až neskoro v noci.




Potuloval sa po miestnom parku niekoľko hodín, kým bolo tesne pred dvanástou a namieril si to opät k hotelu. Vonku bola tma a vymódnený ľudia chodili dnu a von z párty na párty. Luhan im trochu závidel ten luxus, v ktorom si všetci pred jeho očami žijú. Do hotela tentokrát nevstupoval, keď sa iba cez sklenenú stenu prizeral dnu. Videl stále tu istú vrátničku a za ňou hodiny. Ukazovali dvanásť desať. Už iba päť minút. Ani sa nepohol z miesta a sledoval stále to miesto. Keď už bolo štrnásť, neistota v ňom narastala. Cítil sa veľmi nervózne. Zavibroval mu telefón ale ignoroval ho. Blik, dvanásť pätnásť. Teraz to príde. Začal prekračovať mierne z miesta na miesto. Čakal kým sa otvoria dvere od výťahu, ale nič sa nedialo. Pozeral sa na sekundovú ručičku, keď už bolo iba desať sekúnd, kedy ručička bude ukazovať štvrť na jednu ráno. To ale nebolo možné. Ako to, že sa tam stále ten človek neukázal. Stál tam sto percentne si istý, že sa tam objaví. Nemôže sa mýliť, videl to predsa na vlastné oči.




“Prekvapený, že?” Ozval sa akýsi hlások za ním. Luhan odrazu pocítil studený pot na celom tele. Zreničky sa mu rozšírili a prudko sa otočil. Videl ho. Stál pred ním presne tak ako ho videl a presne tak ako ho Chen opisoval. Bol to on. Bol si istý. Ale ako?




“Očakával si ma niekde inde?” Luhanovi sa klepali pery nad jeho slovami a postojom.




“K-kto si?” Klepal sa mu hlas. Chlapec sa usmial sa poklonil.




“Moje meno je Kim Minseok, teší ma.” Luhana to prekvapilo. “Nie si Xiumin?” To by všetko vysvetlovalo. Minseok sa zamyslel. Po chvíli premýšlania nakoniec prikývol. “Jasné, to je moja prezývka.” Luhan ale potriasol hlavou.




“To je jedno, poznáš chlapca menom Kim Jongin?” Opýtal sa priamo.




“Kim Jongin?” Minseok sa zamyslel. “Nie nepoznám, prečo?” Luhan pokrútil hlavou. Stále nerozumel ako je možné, že sa ten chlapec ocitol úplne na inom mieste ako bolo predpokladané. Vedel ale, že musí Jongina najmenej stretnúť. Dnes.




“Ja idem.” Povedal Luhan a obišiel ho. Minseok ho ale potiahol za zápästie a otočil si ho k sebe. Luhana zamrazilo. Nie pretože si ho otočil, ale pretože nič necítil. Jeho dotyk bol čistý. “Kto si pre boha.” Zhrozil sa. Minseok sa len nevinne usmial. “Už som povedal kto som. Trápi ťa niečo?”




Luhan mal pocit, že trepe nezmysli. Stále sa na neho usmieval a vadilo mu to. Ako je možné, že nič nevidel po tom, čo sa ho dotkol? Otočil hlavou sám pre seba a začal kráčať preč. Rýchlo ako len vedel. Vôbec sa neotáčal za seba a proste odišiel z tej ulice, kde bol hotel. Vytratil sa. Pozrel sa na smsku, ktorú dostal od Chena.




Neviem kde si, ale dávaj si pozor.




Luhan si prikývol pre seba a utekal na adresu, ktorú mu pred tým Chen poslal. Utekal ako vedel. Takmer rozkopal automat na lístky, keď mu nechcel vydať jeho lístok. Keď mu ho už konečne vytlačil, takmer si vytrhal vlasy. Žiaden autobus mu nešiel. Pozrel sa do peňaženky a hneď ako zistil, že mu ostali ešte nejaké drobné, vytáčal telefónne číslo. O päť minút mal na zastávke taxík, do ktorého sa v podstate teleportoval. Zadal vodičovi adresu a celú cestu nervózne hľadel von oknom. Kto je ten divný človek? Prečo nebol na mieste kde mal byť? Za svoj život sa nikdy nemýlil. Podal vodičovi peniaze do ruky. Nebol si istý aký veľký tringelt mu dal ale bolo mu to v tejto chvíli jedno. Vošiel do podniku a rozhliadal sa. Uvidel ako Kai niekoho obsluhuje za barom a hneď si sadol na stoličku.




Kai sa usmieval keď sa ho už išiel opýtať, čo si dá a v tom zamrzol. Stál pred ním Luhan a nikto iný len Luhan.




“Čo tu robíš?”




“Dostal som chuť na whiskey.” Povedal, hoci niečo také nikdy nepil. Kai sa pousmial a o chvíľu mu priniesol jeho objednávku. Luhan sa chcel hrať na hrdinu, keď do seba nalial ten alkohol v štamprlíku. Pre boha čo to je? Je to príšerné. Musel to nejako uhrať, keď sa snažil zakryť to, že sa pokúša týmto všetkým Kaia len ochrániť alebo respektíve dať na neho pozor.




Začal cítiť ako sa mu točí hlava. Nesmel sám seba dostať do nebezpečenstva. Musí sa sám udržať na nohách. Toto nie je vôbec dobré. Snažil sa nejako zhlavy vytriasť ten alkohol ale nevedel ako. Kai vyzeral veľmi zaneprázdnene veľa zákazníkmi, ktorí si pri bare kupovali drinky. Bol rád, že ho nikto neotravuje. Iba sledoval ligotajúce sa poháre vo vitrínkach v ktorých boli zrkadlá. Keď sa poriadne zapozeral a donútil jeho oči zaostriť na odraz, zbadal, že tam stojí Minseok. Padla mu sánka. Začal mať strach. Dúfal, že vidí zle, ale keď sa otočil, naozaj tam stál. Dúfal, že to nie je pravda. Pozrel na Kaia a bol rád, že ten spokojne obsluhuje zákazníkov.




“Nepôjdeš domov, vyzeráš opito?” Rýpol si do neho Kai veselo. Luhan ho popravde takto videl prvý krát. V práci bol niekto úplne iný. Keď sa opäť otočil, už tam Minseok nestál.




“Nie, počkám kým to tu skončí, môžme ísť spolu.” Usmial sa Luhan najmenej opito ako vedel. Kai bol z toho prekvapený. Nepovedal mu nie.




“Budú to najmenej tri hodiny.” Luhan mávol rukou. V tejto situácii mu to bolo jedno.





Bol v šoku keď videl Kaia ako sa vykrúca na parkete. Už chápe tomu množstvu bôt v šatníku. Naozaj dokonalo tancuje. Vyzeral ako boh pred jeho očami. Spomenul si na to, ako mu Kyungsoo vravieval, že keď sa vráti do Kórey, bude sa učiť tancovať. Luhan nad tým nikdy nepremýšľal. Tanec zahŕňa aj dotyky a to si on nemohol dovoliť. Jeho ruky následovali tlieskanie všetkých naokolo, keď Kai dokončil svoje dielo. Usmieval sa od ucha k uchu a Kai na neho očkom pozrel. Vyzeral tak nebesky. Bolo to až nebezpečné ako sa z tanečného diabla premenil na anjela hneď po tom, čo sa odoberal do šatne.




“Môžeme ísť.” Povedal Kai, keď sa v tom Luhan spamätal. Bol už triezvy ale plný myšlienok. Išli spolu domov nočným spojom, pretože Kai povedal, že odkedy ho našli vonku, rozhodol sa neutrácať peniaze na veci ako taxík. Bol rád, že nemal tušenia ako sa za ním Luhan dostal. Bolo veľa hodín keď prišli domov. Luhan vedel, že jeho noc bude ťažká ale musel niečo urobiť. Ustiť sa. Ako si dával dole topánky, urobil menší krok v pred aby začal strácať rovnováhu a mierne sa zachytil o Kaia, no hneď sa ho pustil ako sa udržal na nohách. Bola to milisekunda. Luhan si ale vydýchol, hoci ho mierne zabolela hlava. Kai prekvapene pozeral. “Prepáč, šmykol som sa.” Povedal Luhan a Kai len prikývol.




Luhan zaspával s väčším kľudom keď vedel, že Kai bude najmenej na ďalší deň úplne v poriadku.





Ráno sa zobudil na budík veľmi skoro. Nebol moc vyspatý, pretože bolo veľa hodín, keď sa dotrepali domov. Avšak vedel, že vstať musí, pretože ho čaká práca, na ktorú sa tak tešil. Bol to jeho prvý deň. Nezabudol pred odchodom urobiť Kaiovi čaj a poďakovať sa Chenovi, že sa na neho nehnevá, hoci bol dlho preč.




Po ceste do práce sa usmieval od ucha k uchu. Bol iba na pohovore, takže nemal ani najmenšiu predstavu, ako to bude vnútri vyzerať. Jeho vedúca avšak vyzerala veľmi milo. “Dobrý deň slečna Park.” Oslovil ju a ona sa mu uklonila.




Ukázala mu všetky priestory v útulku a opísala mu všetko čo bude robiť. Bol šťastný. Mohol pomáhať a bolo to pre tak dobrú vec. Prvý deň sa mu v práci naozaj páčil a úplne zabudol na všetky problémy. O zvieratká sa staral a dokonca ukazoval niektorým návštevníkom šteniatka. Keď večer upratal všetky priestory, išiel domov. Bol nadšený ako nikdy pred tým. Jeho prvá práca v živote a tak dokonalá.




Keď došiel domov, bolo deväť hodín. Chen akurat dovaril večeru. Ucítil vôňu kuraťa a nevedel sa dočkať, ako sa naje.




“Som rád, že sa ti páči v novej práci.” Usmial sa Chen s poloplnými ústami. Z Luhana sršala veľká energia. Mal pocit, že sa rozpráva s Chenom desať minút, keď v skutočnosti to bola hodina.






Ďalší deň plynul rovnako ako ten pred tým. Luhan zabudol na všetky problémy a venoval sa práci. Cestu domov má veľmi jednoduchú, pretože mu ide priamy spoj metrom. Dnes sa naučil ďalšiu tonu vecí keď opäť vošiel domov na vôňu jedla. Tento krát tam však nestál Chen a ani nikto iný. Nechal mu odkaz. “Dnes sa vrátim neskoro, budem s kamarátom dlho vonku.”




Luhan pokrčil ramenami a usmial sa na hrniec plný jedla. Nadšene sa najedol a dal si sprchu. Keď z nej vyšiel, len si mierne presušil vlasy uterákom a vyšiel von len v domácom oblečení. Započul ako sa otvárajú dvere keď vošiel do chodby. Kai na neho najskôr nepozrel no potom sa zarazil.




“Stále máš šošovky? Myslel som si, že sa sprchuješ bez nich.” Povedal prekvapene Kai. Luhan už chcel protestovať keď v tom sa zarazil. “A-áno, ešte som si ich chcel nechať.” Pokrčil ramenami. Išiel nervózne do obývačky a pozrel sa von oknom. Bolo to tak. Spln v plnej kráse. Mesiac osvetloval celú oblohu až takmer svojou žiarou zakrýval hviezdy naokolo.




“Mesiac je tak pekný, keď je v splne.” Povedal Kai. Luhana to takmer vytrhlo z rovnováhy. Mesiac ho veľmi hypnotizoval. Pozrel sa na Kaia a usmial sa. Nevedel ale prečo, toto bolo prvý krát, čo sa necítil pri splne šťastne. Začali sa mu triasť končeky prstov. Jeho túžba niekoho sa dotknúť bola veľmi silná. Kai sa ešte chvíľku na neho sladko usmieval.




Luhan chcel ísť za ním. Nevedel prečo. Akoby mu hovoril aby za ním prišiel a objal ho. To predsa kamaráti robia nie? Ako by mu to ale vysvetloval. Keby sa ho teraz dotkol ale nabudúce by už nemohol opäť. Nenávidel sa v tej chvíli. Kaiovi zmizol úsmev z pier a nahradil ho starostlivý pohľad. “Si v poriadku?” Opýtal sa a Luhan prikývol.




“Pôjdem spať.” Prehlásil Kai a sa zavrel do izby. Luhan sledoval to miesto, kde stál. Cítil sa tak… sám. Sadol si na gauč a stále sledoval ten žiarivý mesiac. “Tak moc ťa nenávidím.” Prihovoril sa k nemu. Chcel ho kopnúť. Ale bol tak ďaleko. Iba sa na neho usmieval svojou žiarou. Načo mu ten mesiac bol? Načo sa ukázal, keď v ňom vzbudzuje iba túžbu sa dotknúť niekoho bez pocitu bolesti? Nenávidel svoj život. Ako má toto pretrpieť, kým neumrie? Chcel ten mesiac vypnúť jedným gombíkom ale žiaden neexistoval. Premýšľal tam tak dlho, že zaspal.






Kráčal po chodbe. Bola veľmi dlhá a tmavá. Vedel, že sa musí dostať až na koniec.





“Luhan, o pol roka budeš mať 25 rokov.” Povedal niečí hlas.




“Ja viem.” Odpovedal mu.




“Ale nie si tu sám.”




“Ako to myslíš?” Kráčal ďalej tmavou chodbou.




“Je tu druhý element, ktorý nesmieš nechať prežiť. Pokúsi sa ťa zabiť.” Povedal hlas starostlivo. Luhan sa zamračil.

“To ho mám akože zabiť?” Opýtal sa starostlivo.




“Je to jediná cesta, ako sa vyhnúť vlastnej smrti. Buď zabiješ ty jeho, on teba, alebo zomriete obaja. Nemáš veľa času Lu Han. Rýchlo.”




Luhan sa cítil smutne, stále kráčal chodbou ale nevidel jej koniec. Načiahol ruku keď ucítil slzy na lícach. Jeho dych sa zrýchlil a jeho videnie sa rozmazalo. Už nevidel ani to málo čo osvetlovali lampáše v tej hlbokej tmavej chodbe.




Posadil sa a lapal po dychu. Klačal pri ňom Kai so strachom v očiach. Bol veľmi blízko a držal ho za ramená. “Luhan, mal si zlý sen?”




Luhan na neho pozrel so zaslzenými očami, keď sa mu hrnuli ďalšie. “Asi... ja neviem.” Zatočil hlavou a Kai ho objal. Luhanovi sa rozbúchalo srdce. Iba jeden jediný človek ho za celý život objal. Kai to urobil už druhý krát. Klepal sa. No tentokrát ho Kaiove telo zahrialo. Kai vnímal jeho rozbúchané srdce. Pohladil mu vlásky a pozrel na neho ustarostene. “Je mi to ľúto Luhan. To bude tým splnom.” Luhan len prikývol. V tejto chvíli bol tomu splnu ale naozaj rád. Cítil Kaivu vôňu tak blízko. To teplo čo mu dával. Jeho dotyky. Cítil to, čo nikdy necítil. Kai sa postavil a chcel odísť ale Luhan ho chytil za koniec rukávu. Kai sa len otočil.




“Ešte nechoď.” Takmer pošeptal. Kai chvíľku len tak hľadel do jeho stále tmavých očí. Usmial sa a sadol si vedľa neho.




“Dobre Luhan. Budem tu s tebou.” Luhan sa usmial ale cítil ako mu horúce slzy stále stekajú po tvári. Nedokázal sa Kaia pustiť. Tento krát objal on jeho. Pevne. Tisol ho na seba najviac ako vedel. Kaiovi takmer znemožnil dýchať ale on mu to dovolil.




“Kai prepáč ak sa ťa nebudem môcť opäť dotýkať.” Povedal uplakaným hlasom.




“Nie, môžeš sa ma dotýkať Luhan. Mám ťa rád.” Povedal s úsmevom, ktorý síce Luhan nevidel, ale cítil ho v jeho slovách. Bolo mu z toho veľmi smutno. A najhoršie na tom bolo to, že on sám cítil, že si začína až moc zvykať. Odtiahol ho mierne od seba a pozrel mu do očí.




“Kai, prepáč.” Povedal smutne. Cítil, že jeho srdce mu prudko a nepravidelne bije. Chcel to zastaviť. Kai mu chytil tvár a jemne pohladil palcami jeho líčka. “Ty mne prepáč.”




Povedal keď v tom sa k jeho tvári naklonil a spojil ich pery. Luhan cítil ako ho zamrazilo a zároveň všade zahrialo. To čo v tej sekunde cítil bolo niečo neuveriteľné. Klepal sa ale nechal, aby Kai pokračoval svojími ústami a začal sa dobíjať hlbšie. Ich jazyky sa hrali spolu a Luhan mal pocit, že toto je tá najkrajšia vec, ktorú kedy zažil. V tom sa ale spamätal. Odtiahol sa a postavil sa.




“Kai, ja nemôžem.” Začal plakať.




“Prepáč, nechcel som. Naozaj som nechcel.” Postavil sa k nemu.




“Kai už ma nikdy nebozkávaj rozumieš?!” Zvreskol na neho. Kai cítil akoby ho bodol do srdca kudlou. Bol veľmi nešťastný v tej chvíli. Ešte raz sa mu ospravedlnil a odišiel.




Luhan preplakal celú noc. Nedokázal ďalej zaspať. Chcel umrieť a zároveň ostať žiť. Cítil, akoby ho niečo na tomto svete držalo. Bolo to niečo, čoho sa nevedel zbaviť. Stále mal pred očami Kaia. Stále cítil jeho vôňu a stále počul jeho krásny hlas.