Názov: Posledné Vianoce
Žáner: Dráma, láska, yaoi
Fandom: EXO

Predslov: Rozhodla som sa napísať jednorázovú poviedku na fandom XiuHan, tak dúfam, že vás neodradí. Odporúčam pri tom počúvať Miracles in December, pretože som pri písaní túto poviedku napísala. Ak sa vám páči, prosím napíšte komentár. Prajem príjemné čítanie^^




Trblietajúce vianočné gule odrážali tvár bez života. Človek s očami, v ktorých ste nevedeli nájsť žiaden pocit, akoby to telo nemalo dušu. Jemne orandžové vlasy mu spadli do tváre. Konček prstov tejto malinkej osôbky sa chveli od zimy, pretože nechal otvorene veľké okno. Vonku snežilo a už bola tma. Bol to ten deň. Deň, kedy sú všetci spolu. Rodina, priatelia, zamilovaný pár či deti v detskom domove. Všetci. Dokonca ľudia bez domova sa zbiehajú na námesti s veľkým pozláteným stromčekom ktorého stráži obrovský bielym svetlom obviazaný sob, ktorý čaruje úsmev, každej živej aj neživej duše, ktorá prejde okolo. Ale prečo práve on bol v tento deň sám? Správne, tým dňom myslím Vianoce. Jeho tvárička by si zaslúžila trochu úsmevu, ale ten nemá kto vidieť. Preto žiaden nemá. Úsmev je pre dvoch, nie len pre jedného.
Zdvihol svoje telo a hľadel na veselý stromček. Nerozumel, prečo tam ešte stojí. Prišiel ku stolu a zdvihol telefón. Ten ho ožiaril ale nič nového nenašiel. Žiadnu správu, žiaden email. Akoby na neho všetci zabudli. Jediné, čo pred ním ležalo, bol list, ktorý našiel ráno, v tento smutný deň.
Písal mu človek, ktorého miluje. Písal, že sa vráti, že mu môže dôverovať.
Stalo sa niečo? Prečo neprišiel? Kam vôbec zmizol? Prečo odišiel v tak dôležitý deň? Chce sa rozísť? Chce ho opustiť? Je toto dôvod, prečo neprišiel. Tieto myšlienky mal neštastný chlapec. Už bolo desať hodín v noci a jeho láska, dôvod prečo žije, nikde nebola. Neprišla. Stále hľadel na tie dvere. Nakoniec si sadol aby ich mohol sledovať naďalej, pretože už nevedel uniesť váhu svojho tela. Jemný povzdych sa zmenil v studenú paru, pretože vonku fúkalo, a bolo otvorene okno, aby počul kroky chôdze, keby prišiel jeho milovaný. No ani to nepomáhalo. Jeho oči začali byť jemne vlhké. Pozrel pod stromček, kde už boli nachystané darčeky, pre neho samého a pre jeho lásku. V tom si spomenul, že v izbe má niečo, čo má pre neho obrovskú cenu. Vošiel do spálne a z nočného stolíku vytiahol fotoknihu. Vrátil sa naspať a pomaly ju otvoril. Pootvoril ústa a položil prsty na fotku, kde bol on. Ten, ktorého čakal. Cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce. "Nie, on by sa so mnou nerozišiel." Povedal a pokrútil hlavou. Pretočil stranu. Zbadal sa v Paríži s jeho láskou, usmievajúce sa tváre plné šťastia a radosti. "Prepáč, ak som ti ublížil." Povedal jemne trasúcim sa hlasom. Dokonca sneh zhustol a začala byť ešte väčšia zima. Stuhnutými pristami pretočil ďalšiu stranu. "Oh…" zbystrel a pretočil fotografiu, kde bol on sám. "Takto si ťa budem pamätať o 50 rokov". Bolo napísané na fotke. Vrátil ju späť a pretočil ďalšiu stranu. Tam bol on, vytiahol fotku. "A ja ťa budem takto vidieť, aj keď budeš mať 50 rokov." Povzdychol si. "Kde… si… láska moja?" Opýtal sa sám seba. Stále sledoval jedným očkom dvere, ktoré boli ako zmrazené. "Prosím, vráť sa." Povedal už trochu uplakaným tónom. Cítil, že mu schne v hrdle a že potrebuje teplo, ale ignoroval to. Bol iba v tenkom svetríku. Aj keď sa v izbe stále ochladzovalo. Už bolo štvrť na jedenásť, a on sa stále nevracal. Keď pretočil knihu ďalej, zbadal ich dvoch a ich psa. Bol to ich miláčik. "Milujeme ťa Momie" Bolo napísané pri fotke. Ďalšia strana bola plná fotiek ich sladkých bozkov. "Chcem opäť cítiť tvoje bozky…" zašeptal. Povzdychol si opäť aj keď sa mu zťahšovalo dýchanie. Započul škrekot mačky, v prvej sekunde si myslel, že niekto ide, ale to bola len mačka. Len vyľakaná mačka. Vonku bolo ticho a tma. Nikto nebol naokolo. Nikto. Zavrel oči. Dúfal, že každou sekundou otvorí dvere a usmeje sa na neho. Ale nestalo sa tak. Pouličná lampa, ktorá tvorila svetlo v meistnosti, začala blikať až pomaly úplne zhasla. Otvoril oči. Obzrel sa. Pozrel sa von oknom. Triasol sa ešte viac. Jediné, čo zostávalo teplé, bol vianočný stromček. On sa jediný usmieval a svietil. On jediný žiaril životom. Fotoknížka, ktorú mal na kolenách padla na zem. Chcel sa po ňu zohnúť ale mal veľmi stuhnuté telo a keď sa o to pokúsil, seklo ho v chrbte a on sa nevedel pohnúť. Iba ruku načiahol na dvere a dúfal, že sa otvoria. Zavrel opäť oči. Prvá slza mu vyhŕkla v jeho silných emóciach, ktoré stále stupňovali. Nevedel na nič iné myslieť iba na neho. Ani jeho bolesť tela nebola taká silná, ako bolesť v jeho srdci. Ta neúprosná bolesť, ktorú nevedel zastaviť. Jeho mobil zavibroval. Rýchlo sa nadýchol a schmatol telefón do ruky. Sledoval čo vidí, snažil sa zaostriť. No bola to len gratulácia od jeho mobilného operátora. Pretože sú Vianoce. Pustil telefón. Ten dopadol na zem vedľa albumu. "Láska…" Povedal veľmi smutne a začal plakať. Nevedel to udržal. Chytil sa jednou rukou operadla a druhú si dal na tvár. "Prosím… vráť sa prosím…" Prosil ako o milosť. Nevedel, čo má robiť. Nevedel nič. Jediné čo mohol je čakať. Čakať na to čomu prestal veriť. "On ma opúšťa…" Povedal a sklopil hlavu. "On sa už nevráti...však?" Pýtal sa sám seba s plačúcim hlasom. "Daj mi ešte šancu." Prosil jeho lásku, ktorá ho nepočula. Nebola tam. Bol tam chlad. Odrazu, akoby nič, praskla sviečka na stromčeku. V tom vybuchla zástrčka. Stromček zhasol. Jeho veľké oči zbystreli a strach ho pohltil. Celé jeho telo. Bol tam sám v tme a už ani posledný zdroj svetla ho nesprevádzal v jeho smutnej chvýli. Nechápal, prečo sa tak bojí. Ako je to možné? Začal ešte ťahšie dýcháť. Ale jeho smutná tvár sa v zápale sekundy zmenila na krásne usmievajúcu sa tvár. "Oh!" Zdvihol sa, keď započul zvonček. Na všetkú bolesť v tele zabudol a rýchlo otvóril dvere. Stála tam jeho láska s širokým úsmevom na tvári. "Štastné a veselé Vianoce, Xiumin!" Zakričal a Xiumin ho hneď objal. Tak silno ako nikdy. "Lu-luhan!" Cítil jeho teplo. Cítil jeho vôňu. Počul jeho hlas. Jeho drahá polovička najskôr nechápala, no potom ho objala. Celého studeného. Ako ho objal, jeho úsmev mu na chvíľku zmizol z tváre, ale tak aby to nevidel. Keď sa na neho pozrel, usmial sa a pobozkal ho na čelo. Prišiel ku stolu a zapálil sviečku. Prišiel ku stromčeku, a vytiahol stromček zo zástrčky. Posunul kábel nižšie a zastrčil ho do inej zástrčky. Stromček sa opäť krásne rozvietil. Aj keď bez jednej sviečky. Krásne sa odrážalo svetlo od jeho jemnej tváričky a v tom zbadal okno. Prišiel k nemu a zavrel ho. "Zlatíčko, musíš byť opatrný." Keď zbadal, ako tam stojí úplne premrznutý, rýchlo ho zatiahol na gauč. "Musíš sa ohriať, miláčik." Povedal a opäť ho objal. "Idem ti urobiť čaj." Povedal a išiel do kuchyne. V tom sa Xiumin usmial. "Ďakujem." Povedal šepotom. Jeho priateľ mu zatiaľ robil čaj v kuchyni. Nejak mu zosmutnela tvár a stiekla mu slza po tvári. V tom si to uvedomil a rýchlo si ju pretrel. Keď sa opäť objavil v obývačke tváril sa šťastne. Pozrel sa na hodiny, kde bolo presne jedenásť hodín. Chvíľku na ne hľadeľ a potom si kývol sám pre seba. Sadol si k Xiuminovi, obalénmu dekou, a sledoval ako si odpil z čaju. Ten sa tak triasol, že mu čaj stekal po brade. Keď to Luhan takto zbadal, zobral obrúsok a utrel ho. Ako bol k nemu naklonený, hľadel mu do očí a potom ho jemne objal. Jeho prsty mu zaboril do vlasou a povedal. "Ďakujem, že si tu bol vždy pre mňa." V tom Xiumin otvoril oči. "Ja som myslel, že sa so mnou rozchádzaš, kde si bol miláčik?" Opýtal sa smutne. Luhanová tvár zosmutnela. "Prepáč mi to. Ja… zdržal som sa v dopravnej zácpe." Povedal a sklopil hlavu. Xiumin ho chytil za ruku. Keď to Luhan ucítil, ihneď mu obe ruky začal zahrievať. Nechcel, aby ich mal tak studené. "Xiumin? Láska? Sľúbiš mi niečo?" Opýtal sa pozrel sa na stranu. Xiumin iba jemne prikývol. "Nevzdávaj sa… nikdy, nech sa deje čo sa deje. Stále si tu ty a to je to najdôležitejšie." Xiumin sa usmial. "Pokiaľ si tu so mnou, mám dôvod žiť." V tom mu položil bledovlasý chlapec prst pred ústa a pokýval hlavou. "Nie… na mňe nezáleží tak ako na tebe. Prosím sľúb mi, že budeš šťastný do konca života. Prosím, urob to pre mňa." Povedal ale Xiumin sa zaprel. "Prepáč ale iba s tebou môžem byť šťastný." Povedal a pozrel do zeme. Luhan si zakusol do pery. "Láska.. prosím." Povedal a rýchlo ho objal. Pozrel na hodiny a bolo už štvrť na dvanásť. V tom sa chytil za srdce a bolestivo sa pozrel. "Pre-prepáč mi to ak ťa to bolelo." Povedal Xiumin, ktorý nerozumel Luhanovému divnému správaniu. "Si v poriadku?" Opýtal sa starostlivo ale Luhan sa spamätal a pokrútil hlavou. "Ni- nič mi nie je." Povedal a položil si ho na rameno. "Si unavený?" Opýtal sa ho starostlivo. Xiumin cítil ako mu bije srdce. Cítil ako mu predáva svoje teplo. "Ešte nie… počkajme do pol noci a potom poďme spať." Povedal ale aj tak zavrel svoje oči. Luhan ich nezavrel. Stiekla mu slza po líci a snažil sa netriasť pri tom ako začal odrazu plakať. Snažil sa byť po tichu. Xiumin si to ale všimol a pozrel priamo na neho. "L-láska!" Zvolal a chytil ho za ramená. "Čo ti je?!" Začal byť vážny ale Luhan nevedel prestať. "Nič, ja len… milujem ťa tak strašne moc…" Povedal a položil ruky na jeho už teplejšie líca. "Aj ja teba moc milujem Luhan." Povedal zosmutnelí Xiumin. Keď sa Luhan opäť pozrel na hodiny, bolo už pol. "Nie…" povedal a začal sa triasť ešte viac. "Luhan, začínaš byť nejaký studený." Povedal Xiumin a predal mu svoju deku. "Ja, to bude dobré." Povedal a na silu sa usmial. "Teraz ti urobím čaj ja." Povedal a rýchlo utekal do kuchyne. Tam premýšľal, prečo je mu tak divne. Luhan stále zadržiaval silný plač, ktorý ho chcel ovládnuť. Zhlboka sa snažil dýchať. Xiumin okrem čaju doniesol aj medovníky, ktoré spolu piekli. "Láska, otvor si potom darček prosím." Povedal trochu ukľudnený Luhan. "Samozrejme, zajtra obaja!" Povedal a usmial sa. Prstami prešiel pod Luhanovými očami, aby mu zotrel slzy. "Si nejaký studený." Povedal a začal sa báť. "Na, pi!" Prikázal mu, aby neprechladol. Luhan sa napil. "Nemáš ten blažený pohľad ako vždy, keď ti urobím čaj." Povedal nechápavý chlapec. "A-asi cítim len slabšie chuť." Povedal Luhan ale v tom sa opäť pozrel na hodiny. Spadla mu šálka z ruky a rozbila sa na zemi pod stolom. "To-to je dobré idem to utrieť!" Povedal Xiumin a postavil sa no v tom ho Luhan chytil za ruku a otočil. Postavil sa a pritiahol si ho k sebe. V tom ho pobozkal. Vášnivo a pomaly. Xiumin sa tomu poddal. Cítil, aký krásny je to pocit. Luhanovi pri tom stekali stále viac a viac slzy po lícach. Potom ho objal. Silno. Jeho srdce bilo nepravidelne a Xiumin si to všimol. "Prepáč láska." Povedal Luhan a odstúpil. Bolo desať minút do polnoci. "Zlatíčko, prečo toľko plačeš?" Nechápal a bál sa. "Všetko čo sme spolu prežili. Bolo to tak krásne. Celý život čo som s tebou prežil do teraz bol nádherný. Ďakujem ti, že som s tebou mohol prežiť tieto chvíle."
"Luhan, počkaj…"chcel ho prerušiť ale on pokračoval a pri tom ho držal za obe ruky.
"Ja nikdy nezabudnem na našú lásku. Ako ma hrialo vždy pri srdci keď som ťa mohol vidieť. Tvoju dokonalú tvár. Dokonalé hrejivé rúčky. Tie dokonalé slová, ktoré si mi vždy vravel. Nič krajšie som zažiť nemohol. Bol si, si a budeš mojou najväčšou láskou naveky. Nezabudnem. Ani v nebi."
"Ani v nebi?" Nechápal a stiskol jeho ruky ešte viac. Luhan sa opatrne pozrel na hodinky. Sedem minút. Nadýchol sa a vydýchol. "Prepáč Xiumin, láska moja. Prosím." Začal plakať ako malé dieťa ale potom potrasol hlavou a pokračoval. "Ži ďalej, užívaj si život. Drž moje meno v budúcnosti. Rozprávaj o mne. Vychovaj deti. Miluj všetkých okolo seba." Povedal a rýchlo zdvihol svoj darček a podal ho Xiuminovi. "Otvor to." Ten nevedel, čo sa to deje a plakal aj on. Keď vytiahol krabičku, otvoril ju a našiel v nej krásny prsteň. "Prečo nie až zajtra?" Povedal Xiumin a rozplakal sa ešte viac. "Nie…"Povedal potichu Luhan. Vytiahol Xiuminov prsteň a nasadil mu ho na jeho jemný prst. "To je zá--- zásnubný?" Opýtal sa Xiumin vyklepane a stále plakal. Luhan len letmo prikývol a pozeral vyčítavým pohľadom. "Prepáč láska." Povedal no v tom Xiumin rýchlo zbehol pre jeho darček a ukázal mu aby ho otvoril. Luhan tak urobil. Mal tam prívesok s menom "Xiumin". Hneď si ho nasadil a držal pri srdci. "Ďakujem"
"Prečo sme si ich dali teraz?" Opýtal sa zmätený Xiumin. Luhan opät pozrel na hodiny. Dve minúty do pol noci. Prišiel ku Xiuminovi a objal ho. "Ja ťa milujem najviac na svete a tento prívesok si už nikdy nezložím. Nikdy ťa neopustím, aspoň nie v mojom srdci." Xiumin ho odtlačil. "Prosím? Ty ma neopúšťaš predsa!" Povedal a začal ho búchať do hrude. No Luhan si ho opäť k sebe pevne pritiahol. "Nie, ja ťa nikdy neopustím. Moja duša tu vždy bude." Povedal a stále plakal. Obaja plakali. Aj keď Xiumin netušil o čo ide. "Minúta." Povedal potichu Luhan. Xiumin nechápal. Luhan ho pobozkal. Dlho ho bozkával a dával mu svoje teplo. Objímal ho pri tom ako vedel. "Prepáč." Povedal potom a Xiumin zbadal, že sa začal celý trblietať. "Čo- čo to je?" Opýtal sa už zúfalo. "Zbohom láska moja." Povedal Luhan a pomaly išiel krok dozadu. "NIE!!!" Zkríkol Xiumin a opäť si ho pritiahol. "Prepáč…" Povedal a stále sa viac a viac trblietal. Snažil sa od neho odtiahnuť. "Čo sa to deje?!!" Začal kričať a držal ho stále pevne. "Nechoď!!!" Povedal prosebne Xiumin. No Luhan začal byť veľmi studený. "Prečo si taký chladný miláčik?" Pýtal sa neveril tomu čo vidí. Jeho milujúci človek začal blednúť a ako sa trblietal, začal pomaly padať. Ako sneh. Začal z neho padať sneh a on pomaly mizol pred jeho veľkými zaslzenými očami. "Neopúšťaj ma!!!!" Zkríkol ako najviac vedel. Luhanovi stiekla posledná slza a odbila dvanásta hodina. Xiumin s pootvorenými ústami hľadeľ na to, čo sa dialo pred ním. Luhan svietil a pomaly z neho zostal len sneh uprostred miestnosti. Xiumin klesol na kolená. "Nie…" povedal potichu a ruky položil pred seba. Ako klačal plakal a jeho slzy boli všade. Zaryl prsty do zeme a začal kričať. "Nieeeeee! Prečo!!!!" Začal šalieť. Nechápal tomu, čo sa stalo. Chytil sneh do ruky a zmačkol. "Kde si!!" Zrkíkol. Dopadol pomaly na zem a hlavu položil do snehu. Len sa pozeral na svietaci stromček, bez života, bez nádeje.

"Ujo, čítate noviny?" Opýtalo sa malé dievčatko v kaviarni. "Sú Vianoce, utekaj domov, je skoro ráno!" Povedal pán a dievčatko len prikývlo a utekalo preč za mamou, ktorá pracovala v kaviarni ako časníčka. "Mama, ujo povedal, že máme ísť domov! Ale ja ti budem pomáhať."

"Smutná udalosť! Autohavária o ôsmej večer, včera presne 24. Decembra. Mladý muž sa vracal domov a zrejme nestíhal, pretože používal mobilný telefón. Nevšimol si proti idúce auto a vybočil z pruhu. V proti smere sa stretol s približne 90/km za hodinu idúcou dodávkou. Mladý muž, menom Xi Lu Han to na mieste neprežil. Bol prevezený do nemocnice, ale už sa mu nedalo pomôcť. Prosíme všetkých, o minútu ticha za tohto zosnulého mladého muža. Odpočívaj v pokoji."

Pán zavrel novinvy a prežehnal sa.

Každý si zaslúži poslednú šancu, aby dokončil to, čo nestihol v živote. Aby duša človeka mohla spokojne odísť do neba, je dôležité aby bola spokojná. Inak naruší rovnováhu harmónie. Ak aj vy potrebujete ešte jednu šancu, aby ste dali niekomu vedieť, ako moc si ho vážite, povedzte mu to teraz, lebo zajtra už môže byť neskoro...