nedeľa 2. novembra 2014

10 Happen Ending


Posledný diel. Počet slov 3718 ^_^ 
Názvom som sa inšpirovala od Epik High. Nepoviem vám dopredu, či príbeh skončí šťastne alebo nie. Chcem ale vedieť, ako to na vás zapôsobí. Prosím, dajte mi vedieť, ako sa vám táto poviedka páčila. 
Ľúbim vás ♥ 
P.S.: oplati sa mi preložiť do eng? 
_____________________________


Fúkal vetrík a Minseok cítil, ako jeho nos napĺňa vôňa kvitnúcich stromov. Je to tak príjemné. Jeho posledný deň života. Už bol unavený z hladania Luhan. Už vedel, že je neskoro. Pozeral sa hore na krásne trblietajúce hviezdy. Jeho pohľad upieral na mesiac. Mesiac, ktorý bol tak krásny.




Bol spln.






Spln na jeho dvatsate-paite narodeniny. Posledný deň, kedy by sa vo svojom živote mohol niekoho dotýkať. Spomenul si na Chena, na jeho lásku. Ako sa asi musí cítiť? Snáď sa mu darí a žije dobrý život. Musí byť silný. Mierne sa pousmial, keď si spomenul na Chenove dotyky. Bolo to niečo tak moc príjemné. Nikdy nestretol za svoj život človeka, akým bol on. Nikdy už nestretne.




Zavrel pomaly oči. Bolo pár hodín pred pol nocou. Nadýchol sa a vydýchol vzduch. Končeky prstov zaboril do trávy na kopci, na ktorom ležal. Bol tam taký kľud. Ticho. Cítil, ako mu vlhnú oči. Cítil prázdnotu vo svojom tele. Život je veľmi krutý. Život bolí, ale aké je to po smrti? Bude si pamätať svoj život? Dostane druhú šancu? Narodí sa ako normálny človek? Ako niekto, kto bude môcť žiť s dotykmi a radostne milovať ľudí okolo seba?




Nikdo to ani len netuší.




Myklo s ním. Započul nejaký šuchot. Nejakú chôdzu smerom k nemu. Posadil sa a otvoril oči. Uvidel pred sebou stáť nejakého chlapca. Ten sa na neho usmieval a po tom čo sa nadýchol, začal rozprávať.




“Si Kim Minseok, však?” Minseok pootvoril ústa. Odkiaľ ho pozná?




“Veríš na zázraky?” Minseok mal pocit, že sa pri ňom objavil nejaký miestny šialenec. Avšak, odpovedal mu.




“Bohužial nie.” Pokrútil hlavou. Chlapec ale pokýval prstom.




“Tak začni. Dnes sa udeje niečo, čo neočakávaš.” Minseok pokrčil ramenami. Čo by on mohol vedieť? On dobre vie čo sa stane, že o pár hodín umrie.




“Musím ťa sklamať, ak si myslíš, že dnes umrieš.” Minseokovi sa rozšírili zreničky a poriadne sa vystrel, začal byť v strehu.




“Nepoviem ti kto som… nie je to dôležité ale poviem ti niečo iné. Ako už asi vieš, Luhan tu nie je. Nie je prítomný. Ale existuje. Nezničil svoju existenciu. Jediné čo urobil bolo, že ju potlačil. Luhan tu stále niekde je, ale neprejaví sa teraz. Je to preto, aby ste prežili. Aby prežil Luhan a aby si prežil ty, Kim Minseok.” Usmieval sa. Jeho oči mu žiarili pod svetlom mesiaca. Minseok na neho stále hľadel až dokým neodišiel. Nič mu nepovedal, iba ho nechal odísť. “Je to pravda?” Musí to byť pravda!




Rukami sa oprel o trávu a začal sa zdvíhať. Postavil sa na nohy a položil si ruku na hruď. Jeho srdce bilo ako o závod. Cítil nádej, cítil to, že takto môže všetko zachrániť. Musel všetko zachrániť. Možno bude raz v živote dôležitý. Utekal dole. Medzi rodinnými domčekami. Uličky osvetlovali pouličné lampy. Na niektorých dokonca žiadne neboli, takže v nich bola úplna tma. Snažil sa zrýchliť a nespadnúť. Utekal a utekal až došiel dole k mestu. Pozrel sa na hodinky. Za pätnásť minút je polnoc. Musí sa rýchlo dostať za Chenom. To je to čo musí urobiť.




Prišiel na najbližšiu zástavku. “Sakra!” Povedal si, keď si prečítal, že autobus ktorý ide k Chenovi, príde až za pol hodinu. Začal panikáriť. Musí sa tam dostať čo najskôr. Pozrel sa do káps. Našiel tam nejaké peniaze, rýchlo začal volať taxík. Bol zúfalý, kým došiel, trvalo to sedem minút. “Do desať minút sme tam.” Oznámil vodič a Minseok si len nervózne kúsal do pery. Stále sledoval hodinky. Už to bolo len osem minút do pol noci. Čo sa s ním stane? Naozaj neumrie?




Sedem minút. Jeho srdce išlo explodovať. Cítil ako ho všetko vnútri zviera. Čo keď ten podivný klamal a on umrie?




Šesť minút. Odrazu ho pohltil chtíč vidieť Chena. Musí ho vidieť. Nesmie umrieť.




Päť minút. Privrel oči. Začal zhlboka dýchať a cítil ako sa stále viac a viac klepe.




Štyri minúty. Slzy sa mu hrnuli do očí ale snažil sa ich potlačiť.




Tri minúty. Začal ťukať smsku. “Prosím, poď dole pod bránu. Tu je Minseok, viem že ma nenávidíš, ale urob pre mňa poslednú vec.”




Dve minúty. Napísal ďalšiu “Milujem ťa.”




Jedna minúta.

59 sekúnd. Naozaj umriem?

58 Nie

57 Nikdy neumriem

54 Chen to pochopí

51 Musíme všetko napraviť

48 Budem sa môcť dotýkať ľudí

45 Už viac neuvidím budúcnosť

42 Nikdy nebudem cítiť tú bolesť

39 Budem šťastný

36 Chen bude šťastný

34 Luhan bude šťastný

32 Kai bude šťastný

30 Neumriem ….

15 Prosím nechcem umrieť…

10… 9… 8… 7… 6... 5… 4… 3… 2… 1










Ticho. Trvalo tri minúty kým vodič došiel na Chenovu adresu. “Desať eur.” Povedal a čakal, kým mu Minseok vydá peniaze. Obzrel sa za seba aby sa uistil, že ho počul. Ten pohľad ho šokoval. Sedel tam chlapec, ktorému stekali slzy jedna po druhej a prekvapene hľadel pred seba. Celý sa klepal. “Pane, ste v poriadku?” Opýtal sa. Minseok začal vyťahovať z vreciek peniaze a podávať mu ich do rúk, tak aby sa ho dotkol.





Dotyk rúk.





Nič.





Nič sa nestalo.





Nič ho nebolí.





Nič nevidí.





Nič necíti.





“Ďakujem pane.” Povedal vodič a stále ho sledoval. Minseok sa v tom spamätal a rýchlo odišiel z auta. Pozeral sa priamo na bránu paneláku, kde býva Chen. Stál tam. Kim Jongdae a nikto iný.




Utekal ihneď k nemu a bez otázok ho objal. Chen vedel, že bol spln, ale už je po pol noci. Už by nemal. “M-Minseok!” Povedal varovne ale Minseok ho pevne stisol. Chen sa tomu čudoval. Ale práve ho objímal človek, ktorého cez to všetko miluje. Cez tie chladné slová. Proste ho nedokáže nemilovať. Od kedy ho videl naposledy myslí len na neho.




“Chen, prosím, odpusť mi všetko čo sa stalo, časom ti to vysvetlím, len proste mi odpusť a vráť sa ku mne prosím.” Hovoril v slzách a cítil ako Chenovi bije srdce. Chenovi stekali slzy po tvári ako nikdy pred tým. Držal Minseoka pevne. Ničomu vlastne nerozumel ale iba mierne zavzlykal. “Dobre.” Minseok by ho chcel objímať celú večnosť, ale vedel, že musí riešiť niektoré veci.




“Chen!” Chytil ho za ramená a pozeral mu do očí. “Kde je Kai?!” Pýtal sa veľmi súrivo. Chen potriasol hlavou. “Pred pol hodinkou odišiel.” Minseokovi sa rozšírili zreničky a začal cítiť strach.




“P-prosím poďme k vám hore musím sa na niečo pozrieť.” Bol to inštinkt.

Ihneď išiel do jeho izby a sledoval veci, ktoré má vo svojej izbe. Knihy, knihy, knihy a knihy. Na nočnom stolíku ho zaujal akýsi zápisník. Bol veľmi tenký. Na prednej strane bolo napísané - “Môj život. Autor - Kim Jongin.” Otočil rýchlo ďalšiu stranu a začal čítať.




Chen prišiel k nemu a sledoval, čo to Minseok robí. Triasli sa mu ruky, keď čítal Kaiove slová. Stále plakal. Nevedel sa udržať. Jeho život musí za niečo stáť. Nesmie to nechať tak. Keď si prečítal posledné slová ihneď upustil zápisník z ruky a bolo mu jedno kde skončí. Schmatol Chena za ruku a vytáčal opäť taxík.




“Chen skús volať Kaiovi.” Prikázal mu a Chen poslúchol. “Nezdvíha.” Povedal už nervózne. Minseok si kusol do spodnej pery. “Sakra, choďte trochu rýchlejšie!” Zkríkol na vodiča, ktorý sa zamračil a mierne pridal. Doviedol ich na most, ktorý bol spomínaný v jeho príbehu. Išli taxíkom do stredu, kde im taxikár zastavil. Rýchlo zaplatili a vystúpili. Utekali k akejsi postave, ktorá stála pri zábradlí.




“Kai!” Chen skríkol a prišiel za ním. “Čo sa deje?” Pýtal sa vydesene. Minseok dobre vedel, čo sa deje. “Kai nezabíjaj sa.” Kai sa na nich ani neotočil.




“Luhan žije! Luhan je tu! Luhan neumrel! Ja som tu! Žijem vidíš? A nie zásluhou, že som ho zabil!” Chen pozeral na Minseoka úplne zmätene ale nechal ho rozprávať.




Kai sa na neho otočil s otázkami v očiach. “Qin Wei je Luhanové druhé ja! Vytvoril ho v sebe aby nás ochránil!” Kričal a Kai mu pozeral do očí.




“Kde je Luhan?” Minseok pokrútil hlavou.




“Chodí na medzinárodnú školu tu v Seoule. Volá sa Qin Wei a má len 19 rokov.” Povedal známi hlas z druhej strany. Všetci sa otočili tým smerom. Stál tam Tao a Chanyeol.




Kai nerozumel. Všetci sa s ním hrajú? Snažia sa z neho urobiť blázna. “Nenávidím vás!” Vykríkol veľmi hlasno. Pošmykol sa a padol na zem. Oprel si hlavu o zábradlie a zdvihol jedno koleno na ktoré si podoprel ruku, ktorej končeky prstov si zaboril do vlasov.




Chen prišiel k nemu a sadol si vedľa neho. “Kai, nechcem aby si sa zabil. Čo sa tu vlastne deje?”




Minseok si povzdychol a sklopil hlavu. “Všetko je to tak komplikované Kai. Nájdeme Luhana. Spoločne. Nikto neumrie. Už nikto nebude viac trpieť.”




Tao pozrel na Minseoka. Netuší odkiaľ to vie, ale je rád, že to vie. Pristúpil pár krokov. “Poznám Luhana už dlho. Ale až teraz v Japonsku som sa dozvedel aký má problém. Musel zmeniť sám seba. Musel zo seba odohnať Luhana, potlačiť ho v sebe, aby na neho prestala účinkovať kliatba a tým narušil jej rovnováhu a účinky. Tým pádom nikto z nich neumrel. Bol to zázrak, že sme stretli toho záhadného a zároveň milého chlapca v Japonsku.”




Minseok na neho prižmúril oči. Akého chlapca? No nič sa nepýtal. Kai zdvihol na Taa hlavu. “Bez Luhana nechcem žiť.” Tao prikývol.




“Nebudeš bez neho žiť. Budeš žiť s ním, ale musíš pre to niečo urobiť Kai.” Čupol si k nemu. “Musíš mu vrátiť spomienky. Musíš v ňom prebudiť Luhana.” Kai cítil ako toto psychicky nezvláda. “A-ako?” Zakusol sa do spodnej pery. Tao sa pousmial. “To už je na tebe Kai.”








Kai sa pozeral na seba do zrkadla. Napravil si bielu košeľu, ktorú mal zapravenú v čiernych utiahnutých nohaviciach. Naklonil krk na stranu a nastriehal si naň parfum. Nadýchol sa príjemnej vôňe a zobral si kľúče do rúk. Odišiel z domu.




Išiel priamo k internátu, v ktorom vedel, že je Luhan ubytovaný. Nemal v pláne na Luhana vyskočiť. Sadol si na lavičku v parku, ktorý bol hneď pred ním. Strávil tam dlhšiu dobu. Sledoval, ako sa okolo hrajú deti, ako sa tam rozprávajú rôzni študenti. Odrazu započul známi, tak krásny hlas.




“Yixing! Prestaň!” Kričal po čínsky. Kai rozumie len pár čínskym slovám. Usmieval sa na tú dvojicu. Bol to Qin Wei a jeho dobrý kamarát Yixing. Išli veselo vedľa seba. Qin Wei vyzeral naozaj veľmi šťastne. Bolo to vidieť v jeho očiach. Nesprával sa ako Luhan. Nechodil ako Luhan. Naozaj to nebol Luhan. Jeho čierne havranie vlasy boli na ňom tak prekrásne. Kai si prehrabol svoje vlasy, od ktorých sa pekne odrážalo slnko. Boli bledunké. Takmer biele. Chcel mať presne opačnú farbu ako má Luhan. Alebo akú Luhan mať bude. Keď boli dostatočne blízko, Kai sa postavil.




“Qin Wei?” Opýtal sa s úsmevom. Wei si bol istý, že ten pohľad už niekde videl. Pozrel prekvapene na Yixinga. “Ano, to som ja, deje sa niečo?” Opýtal sa so zdvorilým tónom v hlase.




“Chcel som sa opýtať, či nemáte záujem o prácu.” Povedal s jeho príjemným hlasom a jeho úsmevom, ktorý pridával na milosti v jeho pohľade. Wei nahol hlavu na bok.




“Možno by sa mi zišli nejaké peniaze, o čo ide?” Toto bola pre Kaia možná výhra.




“Je to jednoduché. Mám doma psa. Volá sa Janggah. Je to ešte šťena pudlíka. Potrebujem niekoho, kto sa o neho bude starať. Bývam sám a od obeda nebývam vôbec doma. Ak by si došiel po škole, mohol by si s ním chodiť von, dávať mu žrať a večer by som ťa dokonca odviezol na internát autom.” Usmieval sa a dúfal, že sa ho Luhan, teda Wei nezlakne.




Wei pozrel na Yixinga. Ten si premeral Kaia pohľadom a nevyzeral nadšene. “Rozprával som sa už s riaditeľom tvojej školy. Viem, že máš prísne školstvo. Povolili ti to.” Povedal radostne.




Kto by mu ale dal takú ponuku len tak zľahka?




“Potrebujem čas na premyslenie.” Povedal jednoznačne Wei. Dostal informácie čo a ako, keď sa rozhodne. Kai odišiel spokojne domov. Dúfal, že tento plán mu výjde. Musí získať svoju lásku späť.





Prešiel týždeň a Wei sa rozhodol Kaiovi ozvať. Potrebuje predsa nejaké peniaze. “Kim Jongin? Mohol by som sa teda postarať o vášho Janggah?” Kai sa usmial od ucha k uchu. Bol ako vymenený. On si pamätá jeho meno. Je to tak chutné. Všetko si dohodli. Kai sa pokúšal naplánovať rozvrh tak, aby Luhana, teda Wei-ho až tak nevyťažil.




Takto to chodilo týždeň. Janggah vyzeral spokojne. Ten pes začínal byť pre Kaia dôležitý. Pripomínal mu Luhana. Cítil na ňom Luhana. Bol ich jediné spojenie. Po týždni, keď došiel domov, už ho tam Wei a Janggah čakali. Wei sedel v jeho obývačke a sledoval televíziu. Sledoval nejaké filmy. “Qin Wei, čo to pozeráš za film?” Opýtal sa zvedavo. Wei sa zasmial. “Komédiu.” Pretrel si oči od sĺz ako sa už hodnú chvíľku smeje. Kaiovi sa rozžiaril úsmev na tvári. Komédie miluje aj Luhan .




“Dám ti dnes výplatu.” Povedal a začal vyťahovať obálku. “Použi ju správne.” Povedal starostlivo. Teraz je on ten starší. Hoci je v skutočnosti starší Wei, nevie o tom. Wei sa mu poklonil a začal sa zberať. “Ak chceš dopozerať, kľudne.” Povedal mu milým hlasom. Wei sa poďakoval a naozaj tam zostal tých posledných desať minút filmu. Miluje komédie.




Keď došiel naspäť na internát, Yixing sa ho vypytoval otázky. Wei sa usmieval až smial. “Som v poriadku kamarát, neboj sa.” Pohladil ho po vlasoch. Keď bol sám v izbe, tešil sa až otvori obálku s jeho zarobenými peniazmi. S Janggah mu bolo skvelo. Ani netušil, že tak bude milovať prácu zo psom. Miluje zvieratá.




Obálka ho ale mierne šokovala. Boli v nej peniaze. A bol s nimi spokojný. Ale prečo tam bola fotka nejakého… chlapca? Našpúlil pery a pozorne tu fotku sledoval. Bol to chlapec s pekným úsmevom. Jeho pery tvorili srdiečko a jeho pohľad vyzeral veľmi úprimne. Wei netušil prečo, ale začal sa cítiť pri tej fotke akosi smutno. Položil si ruku na hruď a cítil akoby bolesť. “Kto to je?” Pozeral zmätene. Nechal si tu fotku na nočnom stolíku a viac sa tomu nevenoval.






“Podaj mi prosím ťa tu šnúrku.”




“Ale prosím ťa, nedotkni sa ma!”




“Luhan, veď si povedal, že mi dôveruješ.”




“S-samozrejme Kyungsoo, vždy ti budem dôverovať.”




“Keď to priviažeme takto, bude to super, nemyslíš?”




“Myslíš, že to bude letieť?”




“Haha, veď je to šarkan. Poď, ideme!”




“Okay. Počkaj, nestíham!”




“Zrýchli… máme málo času…”





Qin Wei otvoril oči. Cítil, aký je celý prepotený. Cítil ako ho zároveň všetko mrazí. Čo sa mu to snívalo? Je skoro ráno. Chytil si hlavu a pozrel sa na fotku vedľa seba. “Kyungsoo?” Pozeral nechápavo. “Kto preboha si a čo sa to so mnou deje?” Pýtal sa sám seba.




V ten týždeň študoval akoby sa nič nestalo a ďalej chodil strážiť psa, ku ktorému si začal tvoriť citový vzťah. Bolo to tak úžasné stvorenie. Keď bol opäť koniec týždňa, Kai ho chvíľku zdržal. “Dostaneš tento týždeň viac penazí. Janggah vyzerá s tebou veľmi spokojne. Je vidno, že máš cit k zvieratám.” Wei sa ho nič neopýtal o fotke, ktorú mu dal. Chcel to ignorovať. Poklonil sa mu s úsmevom a poďakoval sa.




V tejto obálke bolo naozaj viac penazí. Ale opäť tam bola fotka. Bol na nej chlapec s výraznými črtami tváre. Vyzeral tiež veľmi milo. Mal z neho naopak príjemný pocit. Ako keby mu bol niečo dlžný. Ako keby mu bol vďačný. V tú noc sa Qin Wei bál zaspať.




“Nie Luhan! Nesmieš tam dať huby!”




“P-prečo Chen?”




“Kai ich neznáša!”




“Aah! Ďakujem, dobré vedieť.”




“Myslím, že to jedlo bude vynikajúce.”




“Samozrejme, robili sme ho my dvaja.”




“Ďakujem za pomoc Luhan.”




“Nie Chen, to ja ďakujem za tvoju pomoc, bez teba by som bol boh vie kde.”






Wei sa prudko zobudil na to, že plače. Cítil ako vzlyká, ako mu tečú slzy po líci. Prečo je len na izbe sám? Teraz má strach. Avšak, Yixing ho počul, pretože je vo vedľajšej izbe a išiel ihneď za ním.




“Qin Wei, čo sa deje?!” Prišiel za ním a objal jeho trasúce sa telo. Wei si ho pevne pritrlačil na telo. “Začínam mávať divné sny…”




V ten týždeň Kai spozoroval, že Wei začína byť divný. Opýtal sa ho, čo mu je, ale Wei len s úsmevom pokrútil hlavou. “Nič mi nie je, som rád, že môžem pre vás pracovať.” Kaiovi sa zdalo veľmi divné, že sa ho na tie fotky nepýta. Nezaujíma ho, kto to je? Dúfal, že jeho plán bude fungovať.




Nastala zmena. Keď podal na konci týždňa Kai Weiovi obálku, zaváhal. “Môžem ju otvoriť teraz?” Opýtal sa narovinu.




“Kedy len chceš.” Povedal Kai s úsmevom. Čakal, či tak urobí. Wei ju začal otvárať a peniaze si nevšímal. Ale nič viac ako peniaze tam nebolo. Wei si začal mysleť, že je paranoidný. “Oh, ďakuje. To je všetko.”




Premýšľal celý ďalší týždeň, prečo od neho nedostal žiadnu fotku. Hoci nemal ešte zodpovedanú otázku, prečo vôbec nejaké fotky dostal.




Ďalší týždeň stále pršalo. Wei to mal s Janggah trochu komplikovanejšie. U Kaia ho vždy musel umývať a po ňom umýval aj podlahu. Keď bola búrka, Kai meškal. Wei vedel, že nemôže odísť, bolo by to nebezpečné. Janggah začal ale veľmi kňučať. Wei začal panikáriť a nevedel, čo mu je. Vyzeralo, že sa niečim dusí. A nemýlil sa. Janggah vykašľal akúsi kosť, ktorú zrejme zjedol niekde vonku. Wei dúfal, že sa Kai nebude hnevať.




“Janggah!” Oslovil ho Luhan starostlivo a začal sa obzerať po celom byte. Vyhodil kosť, ktorú prekúsal a začal hladať nejaké deky, aby ho mohol do nich zabaliť a prečkať tú dobu, kým sa Kai vráti. Hľadal všemožne ale nič nenašiel. Napadla mu ale jedna možnosť. Kaiova izba. Pozrel sa tým smerom a preglgol. Bál sa ísť do jeho izby. Nechcel mu narušiť súkromie.




Nakoniec presvedčil sám seba a pomaličky otvoril dvere. Nakukol dnu. Bola tam veľká postel, roll door, nočný stolík, zrkadlo, dalšia skriňa a ďalší stolík, kde mal poukladané nejaké veci. Išiel ku skrinke a pomaly ju otvoril. Našiel v nej kopu Kaiovho oblečenia, ale nič čo by sa podobalo na deky. Jeho pohľad uprel na stôl. Ani netušil prečo. Bol až priveľmi zvedavý, čo tam Kai má položené. Prišiel bližšie a začal rukami odsúvať nejaké papiere. Našiel tam nejaký album.




Otvoril ho. Na prvých stránkach boli len Kaiove fotky. Zrejme to bol on, keď bol malý. Boli tam aj fotky s rodičmi. Keď ale otočil ďalšiu stranu, takmer album upustil z ruky. Bol tam chlapec, ktorého videl na prvej fotke v obálke. “Preboha!” Zkrýkol. Úplne zabudol na problém s Janggah. Pretočil stránku, jednu, druhú, tretiu. Bol na každej. Rýchlo ich začal pretáčať ďalej. Po chvíli narazil na ďalšiu známu tvár. Spomenul si aj na svoje sny. “Kyungsoo, Chen.” Zopakoval si.




Prečo mal s nimi sny? Začali ho zaujímať otázky, na ktoré nepoznal odpoveď.




Na odozvu mu skoro vyskočilo z hrude srdce. Ten chlapec, ktorého videl. Mal žiariace hnedé očká. Úprimný úsmev. Vyzeral ale presne ako on. Bol to on? Začal cítiť strach. Klepal sa a otočil sa na stranu. Bol si istý jednou vecou. Toto nie je v poriadku a musí odtiaľ ihneď odísť. Odlepil sa od miesta, na ktorom bol ako prikoväný a išiel rýchlo z miestnosti preč. Bolo by to moc jednoduché, kebyže tam Kai nestojí, však?




“Kto si?” Opýtal sa Wei vystrašene.




“Videl si moje fotky?” Opýtal sa Kai narovinu. Wei zakýval hlavou na súhlas. “Kto sú tí ľudia? Kyungsoo, Chen, kto si ty?!” Začínal byť histerický.




“Alebo, kto si ty?” Položil proti-otázku Kai. Wei mal jednoznašne strach a chcel odísť.




“Neodpovieš mi na moje otázky?” Cítil sa beznádejne. Kai na neho pozeral bez emócií na tvári. “Na všetko musíš prísť ty sám.” Odpovedal so smutnými očami. Qin Wei ho obišiel a so škaredým pohľadom odišiel.




Išiel domov napriek búrke. Yixing sa o neho bál ako ešte nikdy. Wei mu ale povedal, že je v poriadku a že išiel sám z vlastnej vôle.




V tú noc zaspal až na ďalší deň ráno.





“Dotyky ma bolia.”




“Vidím minulosť človeka, ktorého sa dotknem.”




“Chcem žiť ako normálny človek.”




“Kai vstáva každý deň a obed o dvanástej, pretože spánok je jedna z jeho obľúbených činností a potom pije svoj obľúbený zázvorový čaj.”




“Kai je gay?”




“Kai, už sa ma nikdy nedotýkaj!”




“Volal sa Do Kyungsoo.”




“Kto je Kim Minseok?”




“Ako je toto možné?”




“Dnes je spln.”




“Milujem zvieratá, sú to jediné stvorenia, ktorých sa môžem dotýkať.”




“Príde môj kamarát z Číny.”




“Kai, chcel by som sa ťa dotýkať.”




“Milujem ťa, Luhan.”




“Môžem ísť s Taom do Japonska?”




“Budem ti každý deň volať.”




“Šaman?”




“Urobím tak, ako musím.”




“Kai, získaj si ma prosím späť.”




“Som tu nový. Volám sa Qin Wei a pochádzam z QingDao. Mám 19 rokov.”




“Musím piť tú jeleniu krv, hoci je to nepríjemné.”




“Yixing, som rád, že tu si.”




“Čo to pijem?”




“Toto nepotrebujem.”




“Yixing, nepamätám sa na detstvo.”




“Môžem sa teda starať o Janggah?”




“Si tak skvelý pes!”




“Kto je Kyungsoo a Chen?”




“Kto si ty?”



Wei sa zobudil a ledva lapal po dychu. Opäť za ním pribehol jeho kamarát Yixing. Chvel sa, plakal.




Wei mal sen, na ktorý tak dlho čakal. “Si v poriadku? Bol to len zlý sen.” Utešoval ho Yixing. Wei ale pokrútil hlavou. “Ten najlepší.”




Kai sa už týždeň neozýval Weiovi. Dával mu čas. Vedel, že musí byť veľmi zmätený. Dnes mal Kai deň voľna. Bar, kde pracuje prerábajú, takže dnes nemusí pracovať. Išiel s Janggah na prechádzku. Vonku bolo krásne počasie a Kai mal na sebe iba tenké tielko. Jar sa už končila a nahrádzalo ju horúce leto. Kai sa obdaril zmrzlinou a užíval si prechádzku.




Ako kráčal jeho obľúbeným parkom, začal mať divný pocit, že ho niekto sleduje. Vedel však, že je len paranaoidný. Myslel si to.




“Jongin!” Započul ako niekto kričí jeho meno. Otočil sa ale nikoho nevidel. Pokračoval ďalej a dúfal, že už nebude mať paranoje.




“Kim Jongin!” Zakričal opäť. Kai sa hneď otočil. Stál pred ním chlapec. Mal na sebe červený tenký svetrík, biele tričko a tmavé gate. Jeho vlasy boli blond, tak ako jeho. Stavil by sa, že dokonca rovnaký odtieň. Jediné, čo bolo divné bolo, že mu stál chrbtom.




“Ahh Kai~ To ti trvalo, kým si vo mne prebudil spomienky.” Povedal nespokojne pred tým, než sa otočil. Kaiovi sa vyčaroval obrovský úsmev na tvári a hneď sa za ním rozbehol.




“Luhan!”




Kričal radostne a pevne ho objal. Začali sa spolu točiť okolo ich vlastnej osy. Úsmev, smiech a slzy sa mixovali v ich emóciach. Boli tak šťastní ako nikdy pred tým.




“Kai, už ťa nikdy neopustím!”




“Luhan, nedovolím, aby si ma niekedy opustil.”




“Luhan? Moc ťa milujem.”



“Aj ja teba moc milujem, Kai.”


0 komentárov: