“Qin Wei! Poď rýchlo, musíme sa vrátiť!” Kričal čínsky čiernovlasý chlapec s mierumilovným pohľadom. Qin Wei hneď k nemu pribehol a usmieval sa na neho, ako držal akúsi knihu.




“Študuješ celú nedeľu. Si tak pilný.” Qin Wei sa poklonil s úsmevom. “Je pre mňa cťou byť na tejto škole Yixing.” Povedal ako zdvíhal hore svoje telo. Bolo veľa hodín a slnko sa zbieralo na spánok. Príroda mladého Qin Wei držala pri dobrej pozitívnej nálade. Okrem toho, že sa rozprával s ostatnými študentmi z internátu, nechodil cez víkendy domov ako väčšina z nich. Bol totižto sirota. Prešiel po drevených schodoch až úplne na najvyššie poschodie veľkého internátu a išiel k zadným dverám. Menší vrzgot následovali jeho kroky dnu. Zhodil zo seba veľké pončo a postavil sa pred veľké zrkadlo blízko jeho postele.




“Qin Wei.” Povedal svoje meno a končekmi prstov si prešiel po tvári. Jeho úsmev mu zmizol z tváre. Jeho bledá pleť vyzerala veľmi napuchnuto, zrejme z toľkých preplakaných nocí. Jeho oči vyzerali unavene a jeho pery sa chveli. Prešiel si palcom po malej jazvičke, ktorú mal pod spodnou perou. Jeho čierne vranie vlásky sa mierne točili na končekoch. Zhlboka sa nadýchol a začal si rozopínať košeľu. Keď všetko zo seba zhodil, išiel do vane, kde na seba nechal tiecť prúd horúcej vody. Malé kryštáliky sĺz sa formovali na jeho líčkach. Cítil akúsi očistu.




Keď vyššiel zo zarosenej kúpeľne, cítil chlad. Prehodil na seba biely župan a otvoril skrinku, ktorú mal schovanú pod posteľou. Boleli ho kolená ako klačal na zemi. Otvoril skrinku a vytiahol z nej flaštičku. Bolo ich tam veľa. V každej bola tá istá červená tajomná tekutina. Flaštičku otvoril a priložil ju k perám. Privrel oči a nalial všetku tú tekutinu do svojeho hrdla. Prehltol a potom oči otvoril. Chuť bola veľmi horká, ale tváril sa akoby to bolo bez chuti. Je zrejmé, že si na tú trpkú chuť začína zvykať.






V pondelok mierne pršalo. Wei si zobral zo sebou dáždnik, pod ktorý schoval svoje telíčko. Škola nebola od internátu ďaleko. Keďže bol február, cítil ako mu tuhnú prsty. Snežiť prestalo už nejakú dobu dozadu. Zo zadu ho dobehol jeho kamarát Yixing a išiel s ním, ale pod svojim dážďnikom.




Škola bola niečo, čo Wei-ho ukľudňovalo. Nemusel myslieť na nič, čo sa mu v jeho živote prihodilo. Ako veľa ľudí, ani on to nemá v živote ľahké. Yixing dával na neho pozor. Vždy keď videl, že je niečo zlé s jeho náladou, zisťoval čo k tomu vedie a ako sa mu dá pomôcť. Naučil sa, že Wei veľmi neprejavuje svoje emócie. Skôr je plný záhad.




“Nezabudnite spraviť referát na ďalší týždeň.” Oznámil profesor žiakom na konci vyučovania. Po tom čo Wei a Yixing opustili budovu školy, išli spolu do blízkej jedálne kam vždy chodievajú. Jedlo mu dodávalo silu. Bola to jedna z vecí, bez ktorých by si nedokázal tieto dni predstaviť. Yixing toho pojedol za túto dobu menej ako on. Vždy sa mu ponúkol, či nechce dojesť jeho porcie.




“Je priam škoda, že si nie si starší a nezačal si na túto školu chodiť skôr.” Prehlásil Yixing, už senior, budúci absolvent. “Je to smutné, že ťa tu už o rok neuvidím.” Pousmial sa Wei. “Dovtedy ťa ochránim.” Povedal s mierne plnými ústami a Wei mu radostne prikývol.




Počasie sa v najbližších dňoch začalo oteplovať. Menej pršalo a viac svietilo slnko. Bolo stále chladno, ale študenti mohli tráviť viac času vonku. Škola išla hladko a Wei bol veľmi šikovný v učení.




Wei trávil každý deň v učebniciach a neskôr v knihách. Romány, drámy, dokonca kriminálky. Všetko čo našiel v školskej ale aj mestskej knižnici a prišlo mu vhod. Vždy obdivoval to, ako boli všetky tie knihy napísané. Ako sa spisovateľ dokázal vžiť do rôznych rolí mnohých postáv.




Keby aj on mohol žiť niektoré tie sladké príbehy, ktoré skončili tak šťastne. Miloval taktiež hodiny kaligrafie. Písanie znakov mu dodávalo pocit sebarealizovania. Miloval nosiť čínske róby a školské výlety boli tiež jednou z jeho obľúbených činností. S Yixingom si občas spievali pred lesom na ich obľúbenej lavičke. Vždy si doniesli teplý čaj. Yixing nosil zo sebou aj gitaru, takže mohli skladať. Písanie textov sa začínalo stávať jeho závislosťou.




Každý večer vypil červenú tekutinu, ktorú mal schovanú pod posteľou. Začal sa pomaly čudovať, prečo to robí. Prečo to vlastne pije? A čo bude robiť po tom, čo vypije všetky fľaštičky? Začal mať odrazu v hlave kopu otázok.




“Slabý vánok ochladil tvoje krehké telo,

Prosila si, aby som ťa ohrial svojim objatím.




Bola tu ale zábrana, niečo, čo som nedokázal prelomiť.

Chcel som sa k tebe priblížiť, ale akosi som nevedel ako.




Je mi to veľmi lúto láska moja, ale vzdal som sa priskoro.

Teraz už nie je cesty späť. Nikdy na teba nezabudnem.”






Ráno sa zobudil a pozrel sa von oknom. Slniečko opäť krásne svietilo. Nedokázal sa neusmiať. Išiel do kúpeľne aby si umyl svoju zrána napuchnutú tvár. Pozeral sa do svojich hlbokých čiernych očí, kým do dlani nenabral vodu a neumyl si v nich tvár. Bolo to veľmi osviežujúce. Potočil kohútikom a prekvapene pozrel na krabičku vedľa umývadla. “Čo to je?” Pozeral sa prekvapene. Ani sám poriadne nevedel, čo to vidí. Schoval si to k veciam, ktoré nepotrebuje. Načo mu to bude?




Yixing ho ako každé ráno čakal pred vchodom na internát a išiel s ním do školy. Bol prekvapený z toho, ako Wei zareágoval, keď ho uvidel. Objal ho. Toto bolo prvý krát, čo ho vôbec objal. Čo sa vôbec k nemu tak blízko priblížil. “Si v poriadku Qin Wei?” Opýtal sa starostlivo. Wei len radostne prikývol a začal ho ťahať za ruku preč. Utekal smerom do školy a usmieval sa pri tom. Začínal sa cítiť šťastne.





“Slnko dnes nezapadne. Dnes prídem a ukážem ti, že tento svet nikdy nekončí.

Tento svet pokračuje. S tebou a so mnou. My dvaja pôjdeme spolu za ruky.

Pôjdeme cez všetky prekážky, cez všetky hrozby, ktoré nás čakajú.




Aj kebyže ma prestaneš milovať, ja sa ťa nikdy nepustím.

Budem tu navždy pre teba. Už sa ma nikdy nezbavíš.

Si moja a ja som tvoj.”




Wei začal tlieskať. “Ten text je naozaj krásny.” Povedal nadšene. Predstavoval si, že aj on by stretol niekoho, koho by takto vrúcne miloval, že by ho nikdy nechcel opustiť. Ale on sa narodil ako sirota.






Nastal deň, kedy Wei dopil svoju poslednú flaštičku. Čudoval sa, čo to vlastne bolo. Prečo to pil? Chutilo to ako krv. Začal cítiť, aká je ta chuť horká a nechutná. Potriasol hlavou. Také svinstvá už nikdy piť nebude.




V ten večer išiel s Yixingom do kina. Presviedčal ho dlho. Tento človek bol pre neho jediný kamarát. Bol to ale človek, pri ktorom sa cítil veľmi bezpečne. Yixing mu rozprával veľa príbehov. Od toho ako mu umrela matka až dokým neprišiel o svoju lásku. Jeho minulosť mu prišla smutná. Vedel, že toho človeka potrebuje. Išli spolu z kina peši. Wei povedal, že sa chce prejsť a nechce sa mu tlačiť v autobusoch. Je to otravné.




Vonku bola už tma. Išli v blízkosti toho druhého, aby sa cítili bezpečnejšie. Prešli okolo miestneho parku a išli po chodníku. Práve sa o niečom rozprávali, keď pred nimi zastavil hnedovlasý chlapec, ktorého tvár vyzerala ako bez duše. Najskôr pozeral na Yixinga a už im chcel uhnúť, ale potom sa pozrel na nižšieho čiernovlasého chlapca. Jeho oči mu pristali na tých jeho a nedokázali sa odlepiť. Yixing pozeral veľmi vystrašene. Qin Wei neprejavoval žiadne emócie. Iba sa na neho pozeral. Ako na každého iného cudzieho človeka.




Hnedovlasý chlapec cítil, ako sa mu chveje celé telo. Slzy mu začali nezastaviteľne tiecť z očí. “L-Luhan.” Povedal smutne. Yixing naklonil hlavu mierna na bok. “Kto je Luhan?” Opýtal sa. Wei bol ticho. Chlapec sa nadýchol a ukázal na Weia, stojaceho pred ním. “Toto je Luhan. Človek, ktorého už vyše mesiaca hľadám. Prečo si sa mi neozval po tom, čo si prišiel z Japonska? Kde si bol tak dlho? Prečo sa predo mnou skrývaš?” Yixing bol ticho. Wei pozeral stále bez emócií a pomaly otvoril svoje ústa. “Prepáčte pane, netuším kto ste, ale ja nie som Luhan. Moje meno je Qin Wei.” Hnedovlasý chlapec sa ihneď zamračil.




“Luhan, to som ja Kai pre boha! Vieš ako som sa o teba bál? Dobre vieš, že si musíš dávať pozor!” Povedal rázne. Yixing sa k Weiovi priblížil a položil mu ruku na rameno. Naklonil svoju tvár k jeho uchu a niečo mu zašeptal.




Kai pozeral ako keby videl mimozenšťana. Pozrel sa hore na oblohu, mesiac svietil len do polovice. “A-ako?” Opýtal sa neveriacky. Ako je možné, že sa ho Yixing dotýka? To predsa nemôže. Nemôže to Luhan len takto prekonať, veď to predsa nejde. Wei potočil hlavou.




“Prepáčte, ale naozaj netušíme, kto je Luhan, teraz, keď nás ospravedlníte, budeme musieť ísť.” Povedal a spolu s Yixingom ho obišli, ako keby to bol nikto. Niečo mu ale prišlo divné. To čo cítil, keď okolo neho Luhan prešiel. Bol to Luhan? Necítil jeho typickú vôňu. Naopak, cítil z neho niečo úplne iné, niečo úplne cudzie.






Kai sa Chenovi doma nepriznal, že videl niekoho, kto vyzeral rovnako ako Luhan. Takmer. Je veľmi nervózny. Už mesiac a pol sa nedokáže Luhanovi dovolať a taktiež ani Taovi. Predsa sa museli vrátiť z Tokia. Nemohli sa len tak vypariť. Prečo by mu to urobili. Ani Chanyeol mu nezdvíha. Nikto. Je to ako zlý sen. Je to len 10 dní dokým má Luhan a Minseok narodeniny. Za tú dobu sa toho veľmi veľa zmenilo.




Chen sa prestal vídať s Minseokom. Jednu noc sa vyplakal Kaiovi, že Minseok sa s ním rozišiel. V ten deň bol Kai veľmi v šoku. Rozišiel sa s ním, pretože nechce aby sa dozvedel jeho tajomstvo? Pravdepodobne Minseok berie do úvahy, že jeden z nich umrieť musí. Ako má ale Luhana ochrániť, keď ani netuší kde je a už dokonca vidí ľudí, ktorý sa na neho veľmi podobajú. Povedal by, že aj hlas mali rovnaký. Už blúzni. Luhan vzbudzuje iný pocit. Niečo príjemné a nezabudnuteľné. Hlavne ale, Luhana sa nesmie nikto dotýkať. Ten človek bol jednoducho dotknuteľný. Bola to aspoň cvhíľková nádej, že sa Luhan našiel. Ale len veľmi chvíľková. Kai sa začal zmierovať s tým, že ho Luhan opustil. Nie v takej miere, že by to zvládal. Jednoducho vedel, že jeho srdce mu praskne od žiaľu. Ako ale chce Minseok zabiť Luhana, keď Luhana niet? Ako chce Luhan zabiť Minseoka, keď ho niet?


Vedel, že bez Luhana mu na tomto svete už nič nezostane. Že nebude mať dôvod žiť. Jedno vedel. Chcel niečo po sebe zanechať.