nedeľa 19. októbra 2014

07 Výlet do Japonska




Luhan sa od splnu s Kaiom stretával málo kedy. Venoval sa práci hoci jeho myseľ sa stále točila okolo Kaia. Po večeroch sa rozprávali. Bolo to ale veľmi smutné. Ten fakt, že sa nemôžu dotýkať. Luhana to viedlo k tomu, aby sa Kaiovi mierne vyhýbal. To by ho ale veľmi bolelo. Kai mu povedal, že ho miluje. Čo ale cíti Luhan? To čo spolu robili bolo tak úžasné, niečo, čo môžu robiť raz za mesiac. Cítiť toho druhého. Luhan ale nevedel, že Kai vie o ňom viac, ako vie on sám.




Chen sa od toho dňa tiež moc neprejavil. Ako keby ho vôbec nezaujímalo, čo sa deje s Luhanom alebo Kaiom. Nevyzeral nadšene, ale nevyzeral ani smutno. Bol úplne bez výrazu. Robil to čo pred tým až na to, že nikdy nebol na dosah, keď bol Luhan doma. Vždy sa mu vyhýbal. Aspoň tak to pre Luhana vyzeralo.




Kai s Chenom prehovoril pár slov aj tie sa týkali skoro nepodstatných vecí. Kebyže tu nie je Luhan, nemal by sa s kým rozprávať. Ale on by sa potreboval dotýkať a to je to najhoršie. Chtíč.






Môže to byť takmer mesiac? Takmer mesiac, od kedy sa Luhanovi Kai vyznal? Sú Vianoce. Nikdy ich Luhan neoslavoval. Tentokrát vedel, že tomu bude ale inak. Kai ho zobral na Vianočné trhy. Strávili tam spolu celý deň aj večer. Objednali si jedlo, dali si čaj a niekedy sa navzájom vyparili. Prečo asi?




“Je mi dosť chladno.” Prehlásil mierne premrznutý Luhan. Kai ho chcel objať. Chcel ho zahriať ale nemohol. Obaja na seba smutne pozreli ale Kai sa hneď usmial. Nesmel byť smutný, alebo to aspoň nesmel dať najavo. Keď by tak urobil, znamenalo by to, že aj jeho Luhan by bol smutný a to on nesmie dopustiť. Musí to prekonať, pretože Kai vie, že všetko dobre skončí. Dúfa v to.




Išli pomaly preč od všetkých tých ľudí, ktorí chodili hore dole a naháňali sa za obchodíkami. Všade kričali malé deti. Zamilované páry sa držali za ruky a usmievali sa. To bolo to čo títo dvaja chlapci bohužiaľ robiť nemohli. Luhana zaujímalo, odkiaľ vlastne Kai vie jeho tajomstvo, ale ani raz sa ho neopýtal, ako je to možné. Od kedy spolu strávili tú noc, neopýtal sa ho nič.




Keď došli domov, našli si lístoček od Chena.




“Viem, že sú Vianoce. Ale chcem ich stráviť s človekom, ktorého milujem. Vrátim sa možno zajtra, alebo pozajtra.“




Luhan sa pozrel na Kaia ale neusmial sa. Naopak, bol smutný. Obaja vedia, že Chen miluje niekoho, koho by nemal. Ale tak isto ani Kai, nie?




Sedeli obaja pred vysvieteným stromčekom. Prišlo im to krásne. Luhan videl ako sa Kai zhlboka nadýchol. Usmieval sa. Od jeho očí sa odrážalo svetlo. Bolo to pre neho niečo pôvabné, pretože vyzeral ako jeho anjel. On vlastne bol. Bol to človek, ktorý mu dal niečo, čo mu ešte nikto nedal. Pod stromčekom boli už nejaké darčeky ale tie si otvoria až zajtra. Luhan chcel niečo povedať ale dlho naberal odvahu kým to povie. Kým sa opýta to, čo ho trápi.




“K-Kai?” Ten na neho hneď pozrel starostlivo.




“Ako vieš o tom, že vidím budúcnosť, keď sa niekoho dotknem?” Kai sa pousmial. “Čakal som, kým sa ma to opýtaš.” Luhan nebol prekvapený, len sa pousmial.




“Si vzácny človek Luhan. Keď si sa objavil v mojom živote, bol som vyvedený z miery. Nechcel som aby si tu bol. Nechcel som aby si mi otravoval život. Po pár dňoch som ale zistil, že si dobrý človek a že ti musím dať šancu. Bol som vtedy veľmi sobecký. Myslel som len na to, ako sa cítim ja. Nedokázal som len tak pozerať na to ako končíš v nemocnici, ako ťa to bolí. Ako zarmútene si vyzeral. Od kedy si prišiel, môj vzťah s Chenom sa zmenil. Prestali sme sa rozprávať. Pred tým sme sa rozprávali stále. Bolo to pretože som ťa nechcel prijať a on sa od vtedy na to na mňa hnevá. Potom sa zamiloval do toho chlapca. Do toho, ktorý v tebe vyvoláva toľko strachu. Netušil si, prečo sa objavil v tvojom živote. Nemáš ani tušenie prečo tu je Luhan. Musím ti to povedať.” Pozrel sa na neho so smútkom v očiach. Luhan len pootvoril svoje drobné ústa a sledoval pohyby jeho pier.




“Tvoj kamarát Tao pozná Park Chanyeola… človeka, ktorý je v kontakte s tvojim bývalým lekárom.” Luhanovi sa rozšírili zreničky.




“Vie o tvojich problémoch ale ani jeden netuší, o čo vlastne ide. Vedela to len jedna osoba. Keď som sa dozvedel, že to vedela, od toho momentu som vedel, že sa musím dozvedieť, čo sa to s tebou deje.” Luhan sa zamračil. Koho tým myslí?




“Začal som si viac a viac zisťovať o veciach spojených s tvojím problémom. Zistil som, že toto všetko pochádza z čínskych mýtov. Jeden pán mi povedal všetko, čo píšu v jednej knihe. Sám tomu moc neveril. Luhan, nevieš o tom, ale na teba sa preniesla kliatba, ktorá vznikla už veľmi veľmi dávno. Pôvodne ľudia ako ty slúžili na to, aby sa predišlo vojne. Teraz si tu ty, červeno-oký chlapec a Kim Minseok, modro-oký chlapec.” Luhanová tvár vyzerala veľmi šokovane po Kaiových slovách ale nehovoril nič.




“Kim Minseok si ťa vyhľadal, aby bol v tvojej blízkosti. Nepovedal ti nič, ale ako si si všimol, má s tebou veľa spoločného. Až na to, že vidí do minulosti. Obaja máte ale rovnaký osud Luhan. Obaja máte ….” Nadýchol sa zhlboka a pozrel sa do zeme. Nedokázal toto povedať Luhanovi priamo do očí.




“O-obaja… obaja máte umrieť na svoje… dvatsiatepiate narodeniny.” Prehltol veľkú dávku slín a Luhan sa len na neho pozeral ako mu začali stekať slzy po lícach.




“Dá sa tomu ale predísť.” Zdvihol hlavu. “Jediné čo musíš je… zabiť Kim Minseoka v deň vašich narodenín.”




Luhan začal kývať hlavou. “Nemôžem niekoho zabiť.” Kai ho chcel chytiť za ruky. “M-musíš!” Povedal trochu hlasnejšie až to Luhanom myklo.




“Luhan, musíš to urobiť, inak to urobí on. Chce sa zachrániť, musíš ho zabiť skôr ako to urobí on. Iba tak prežiješ. Ak to urobíš, zostaneš naživu.” Luhan ale stále kýval hlavou.




“Kai, ja radšej umriem, akoby som mal niekoho zabiť.” Povie rozklepaným hlasom a prestáva poriadne vidieť cez nával sĺz.




“Luhan, ja ťa nemôžem stratiť. Si dar, ktorý som dostal. Si moja druhá šanca žiť. Pred tým, než si sa objavil som žil v obavách. Od kedy môj najlepší priateľ odišiel, stratil som všetko, čo som zbožňoval. Bol to človek, ktorý tu bol vždy pre mňa. Ten človek mi sľúbil, že sa vráti a bude so mnou tak ako pred tým. No nevrátil sa.” Luhan pozeral na neho smutne, chcel ho pohľadiť po líci.




“Kai…” šepol. Kai ale prudko pokrútil hlavou aby odohnal slzy a pokračoval.




“Ten človek sa nevrátil, pretože umrel. Odišiel na druhý svet. Ale nechal mi tu niečo, niečo tak dôležité. Niečo čo milujem celým svojím srdcom. A nie, nie je to niečo… je to niekto.” Luhan pootvoril svoje ústa a cítil, že prestáva dýchať.




“Nechal mi tu teba Luhan, nechal mi tu to najvzácnejšie stvorenie na tomto svete.” Kai cítil ako sa mu chveje celé telo. Položil si ruku na srdce a cítil, ako mu ide vyskočiť z hrude. Sledoval Luhanov šokovaný a zničený výraz.




“Hyung, budeš mi neuveriteľne chýbať.”



“Aj ty mne Kyungsoo… budem tu bez teba tak sám.”



“Nezabúdaj, že tu máš Taa.”



“J-ja viem, som za neho vďačný.”



“Vieš… niečo som ti nepovedal.”



“Čo také?”



“Nemôžem sa dočkať na to, kým uvidím môjho najlepšieho kamaráta. Viem, že som ti o ňom nikdy nepovedal, ale ten človek ma naučil v živote veľa vecí. Ukázal mi, prečo žiť. Ja som bol tým pádom schopný pomôcť tebe. Bude na mňa pyšný, keď ma bude počuť rozprávať čínsky, nemôžem sa dočkať.”



“Porozprávaš mi o ňom, keď sa vrátiš?”



“Luhan, jedného dňa o ňom budeš vedieť všetko.”



“Ďakujem.”




Luhan cítil ako mu slzy stekajú po celej tvári. Jeho studené končeky prstov sa chveli a nevedel to zastaviť. Nevedel sa pozrieť Kaiovi do očí.




“Do Kyungsoo bol môj hyung, ktorý pri mne stál každý deň od narodenia.” Tieto slová Luhana prebodli. Takmer ho rozpolili na dve polovičky. Chcel utiecť. Postaviť sa a utiecť. Nie však od Kaia, ale od reality. Prečo práve on musí žiť takýto ťažký život?. Prišiel o dobrého kamaráta, o človeka, ktorý ako jediný vedel jeho tajomstvo. Získal človeka, ktorý sa o neho stará rovnako, ba viac.




“Luhan, nechcem ťa nikdy stratiť. Ak prežiješ svoje dvatsiatepiate narodeniny, budeš ďalej žiť ako normálny človek.” Luhan sa pozrel v šoku na Kaia. Priamo jemu do jeho hlbokých úprimných očí. “M-myslíš to vážne?” Kai len prikývol.




“Milujem ťa Luhan. Zostaň tu so mnou.” Luhan na neho pozeral hodnú chvíľu a nič nehovoril. Všetky informácie, ktoré sa práve dozvedel mu prúdili v hlave. Mal pocit, že čoskoro odpadne.




Oprel svoju hlavu o gauč, na ktorom zaspal. Kai ho prikryl dekou a nechal ho tam. Bolo mu veľmi smutno, že riešili takéto veci na vianoce, ale vedel, že raz to prísť muselo. Nesmie dopustiť, aby jeho Luhan umrel. Nikdy neumrie, jeho Luhan s ním bude žiť veľa veľa rokov po jeho dvatsiatichpiatich narodeninách. Kai znie možno sobecky, ale nezáleží mu na osude Kim Minseoka.





Kai si uvedomoval, že Chen sa začal s Minseokom stretávať aj mimo splnu. Znamenalo to len jediné. Chen vie Minseokové tajomstvo. Taktiež to znamená, že Luhan je ešte vo väčšom nebezpečenstve. Má Luhana rád, ale Minseoka má radšej. Bude bojovať o jeho život. Minseok je ale viac nad vecou ako oni dvaja. Vie toho viac. Kai sa musí hrať na nevedomého a získať od Chena informácie o Minseokovi.








Pozeral sa na seba do zrkadla. Jeho modré oči, ktoré tak nenávidel prestával vidieť. Jeho slzy mu bránili vo výhľade. Je to už niekoľko hodín, čo plače tajne v kúpeľni.




Jeho veľké oči boli napuchnuté a štípali no aj tak si ich žmolil svojimi päsťami. Vyzeral tak smutne a tak krehko. Jeho pery sa klepali a boli napuchnuté. “Prečo?” Pýtal sa sám seba. Chytil sa za srdce. Cítil tu bolesť, ktorá sa rozliehala po celom jeho vnútre. “Luhan…” Načiahol ruku na zrkadlo a takmer sa dotýkal sám seba. Aspoň to tak vyzeralo.




“Luhan, nemali sme sa narodiť.” Hovoril s jemným hláskom, ktorý bol ledva počuť. Začal cítiť krče vo svojom bruchu. Chytil sa za neho a začal sa zvierať v bolestiach. “Chcem umrieť.” Hovoril vyklepane keď začal plakať prudšie a hlasnejšie. Jeho stony od bolesti boli zrejme počuť, ale jemu to bolo už jedno. Jeho milenec tvrdo spal a vedel, že ho až do kúpeľne počuť nebude.




Pomaly klesol k zemi a len sa podoprel o vaňu. “Čo ak jeden z nás umrie skôr? Čo ak jeden z nás umrie teraz? Nezmení sa osud?” Začal premýšľať všemožnými cestami. Musí existovať iná cesta, cesta ktorou sa dostanú k cieľu. K životu. Ale aká?




“Som tak zlý človek.” Zahrabnol si ruky do vlasov. Uvedomuje si, ako všetko vo svojom živote zneužil len preto, aby sa dostal k Luhanovi. “Ja ale Chena milujem.” Povedal akoby sa s niekym hádal. Zavrel oči aby nevidel ani to málo, čo v tej kúpeľni vidí. Nenávidí sa. Nenávidí svoj život.









“Áno prosím?” Zdvihol Luhan telefón, keď mu volal Tao. “Čože, do Japonska?” Pozrel sa na Kaia.




“Kai, Tao chce ísť so mnou do Japonska na jeden celý mesiac.” Nadýchol sa a vydýchol. Kai sa ale na Luhanové prekvapenie pousmial. “Choď, musíš sa odreagovať.”




“Ale mne ide o život.” Povedal nervózne až takmer zasyčal. Kai prikývol. “Ja viem, ale ešte nie. Musíš prísť na iné myšlienky, o pár mesiacov to budeme mať ťažké.”




“Budem bez teba.” Kai sa mierne zasmial. “Si rozkošný. Budeš, ale užiješ si dovolenku a zábavu. Potrebuješ to. Budeme spolu ešte veľa krát.” Žmurkol na neho, čo mu dodalo istotu. Bolo až neuveriteľné, ako sa o neho staral.




“D-dobre, pôjdem, ale budem ti volať každý deň Kai.” Bál sa, takže sa musel uistiť, že mu Kai ten telefón aj zdvihne. “To očakávam.” Usmial sa na neho a Luhan sa nedokázal nečervenať nad tak krásnou tvárou.








“Kde je Luhan?” Opýtal sa šokovaný Chen, ktorý nevidel Luhana doma celý deň. Kai bol v polospánku, keď ho prepadol v izbe. “Ah Chen, ty sa so mnou aj rozprávaš?” Rýpol si do svojeho kamaráta, ktorý nebude tak dlho jeho kamarát. Za Luhana mu to ale stálo.




“Kde je?” Zopakoval. “Išiel do Japonska.” Zababušil sa zasa do perín. “Kam?!” Kai pretočil očami. “Vráti sa, o mesiac.” Povedal otrávene pretože chcel naozaj spať. Chen nahnevane zabuchol dverami. Jemu nikto nič nepovedal. On Luhanovi pomohol, keď to najviac potreboval, ale teraz sa rozprával len s Kaiom. Možno si za to môže sám. Chcel odísť od Kaiovej izby do svojej keď v tom ale Kai vyšiel von.




“Ja a Luhan spolu chodíme.” Povedal na rovinu. Chen sa zasekol. Otočil sa prudko na neho a sledoval jeho kľudnú tvár. “P-prosím?” Bolo vidno, že je Chen z toho nervózny ale Kai len s úsmevom zopakoval. “Luhan a ja spolu chodíme.” Chen pokrútil neveriacky hlavou.




“Kai ty ani nevieš do čoho si sa zaplietol.”




“Nie, to ty nevieš do čoho si sa zaplietol.” Povedal Kai chladne. Chen ho ani nespoznával v tejto chvíli. Čo mu týmto chce naznačiť? Nemyslel to v zlom, nechce Kaiovi nič zlé. Kai bol ale presvedčený o opaku a nechcel aby Chen ohrozil Luhana. Bolo to pre neho výhodné, že išiel do Japonska. Bol ďaleko od Minseoka a Jongdaeho.







“Ja už od dnes nejem nič iné iba sushi.” Prehlásil vesleý Luhan ako do seba ládoval všetko to jedlo. “Prečo si mi vlastne nepovedal, že chodíš s Chanyeolom?” Opýtal sa Luhan zvedavo. Nemal moc Chanyeola rád, pretože o ňom vedel až príliž, ale zmieril sa s tým, že Tao s ním chodí.




“My spolu vlastne nechodíme. Iba spolu bývame. Sem tam sa medzi nami niečo stane, v skutočnosti však spolu nechodíme.” Usmial sa ako dojedal svoju porciu sushi. Luhan len prekvapene naklonil hlavu. “Tao, nájdi si niekoho s kým budeš šťastný. Ak je to Chanyeol, zostaň s ním, ak nie, dúfam, že budeš šťastný.” Tao bol rád, že od Luhana vždy počúva takéto slová. Po tom čo nakupovali celý deň, boli dosť vyčerpaný. Od kedy sú v Japonsku robia kopu vecí. Samozrejme sú opatrní. Už sa asi tri krát Luhanovi podarilo niekoho dotknúť. Bolo to veľmi nepríjemné, ale nemyslí na tie veci, ktoré videl.








Už je to pol mesiaca, čo sú Luhan a Tao v Japonsku. Dnes sa rozhodli okúsiť Japonskú prírodu. Pochodili veľa kľudných miest, plných japonskej kultúry. Bolo to všetko krásne. Bol to život. Opúšťali jednú japonskú tradičnú záhradu. Išli veľmi pomaly, pretože jedna pani sa pred nimi doslovne šuchtala. Usmievali sa na seba pretože boli obaja veľmi nedočkavý a najradšej by pani preskočili alebo preleteli.




“Aspoň že je pekné počasie.” Žmurkol na Taa Luhan, aby ich trochu rozveselil. Keď sa im podarilo pani obísť, išli po pekných zarastených schodíkoch. Tao sa mierne potácal, pretože sa bál, že padne. Držal sa pevne zábradlia a Luhanovi to prišlo veľmi vtipné. Keď došli dole, čakala ich ešte dlhá cesta.




“Ty si Luhan?” Oslovil ho nejaký pohľadný chlapec v kórejčine s hnedými vlasmi a peknou tvárou. Luhan sa pozrel pýtavo na Taa a potom na neho s mierne pokrčeným čelom. “Kto si?” Chlapec sa pousmial. “Moje meno je Nakamoto Yuta. Chcem ti niečo ukázať. Mohol by si ma následovať?” Povedal priamo. Luhan kýval hlavou. “Ja ťa nebudem nikam následovať, prepáč.” Poklonil sa a chcel odísť ale chlapec naliehal.




“Pozri.” Povedal a prišiel za ním. Chytil ho za zápästie. Luhan sa chcel vytrhnúť. Nechcel tam odpadnúť, len preto, že ho nejaký okolidúci bude držať a vnúkať mu svoju budúcnosť. Realita ho ale šokovala. Vydal zo seba vzdych a ledva sa nadýchol. Pozeral šokovane na toho chlapca, ktorý sa predstavil ako Yuta. Tao tomu nerozumel. Ako je možné, že sa nezviera v bolestiach?




“Vidíš?” Pokračoval s úsmevom na perách. Pustil Luhana a vedel, že ten len tak neodíde. “Budeš ma následovať?” Opýtal sa znovu. Luhan sa zhlboka nadýchol a len prikývol. Tao tam stál a bol stále v strehu. Kebyže sa niečo deje, je tam preto, aby zakročil.




Išli nevedno kam. Záhadný chlapec ich viedol cez nejaké tenšie uličky medzi domami. Doviedol ich k typickému japonskému domčeku. “Poďte dnu.” Povedal, keď otvoril bránku. Vyzeralo to dosť tradične. Chlapec ich doviedol až do haly. Všetci sa vyzuli. Išli do akejsi obývacej miestnosti a posadali si na zem okolo prízemného stolíka.




Sadol si pred nich a nadýchol sa. “Môj otec je šaman.” Povedal na rovinu.” Tao sa zamračil. Čo to sakra je? Luhanovi padla sánka. “Č-čože?” Opýtal sa šokovane.




“Sranduješ?” Opýtal sa Tao neveriacky ale Luhan naznačil rukou, nech ho nechá rozprávať. Yuta pokračoval. “Počuli ste správne. Nemám ti dôvod klamať Luhan. Akoby som vedel tvoje meno? Viem ti pomôcť dostať sa z kliadby.” Pousmial sa. Luhanovi sa zatočila hlava. Tao pozeral ako zmyslov zbavený. “Aká kliatba preboha!?” Doslovne zkríkol. “Tao, nechaj ho rozprávať.”




“Poviem ti ako sa z tej kliatby môžeš dostať, ale nebude to jednoduché…. Počúvaj pozorne…”

0 komentárov: