Chen dojedal raňajky keď sa v tom Luhan postavil pred kanvicu a dal zohriať vodu. Bolo počuť ako štrngoce so šálkami aby sa prekopal k tej jednej červenej. Chen na neho len jedným očkom pozrel, no potom ho to zaujalo natoľko, že otočil na neho celé svoje telo. “Luhan? Čo to stváraš?” Ten však neodpovedal na jeho otázku a ďalej pokračoval. Keď zalial šálku horúcou vodou, nadýchol sa príjemnej vôňe zázvorového čaju.






“Kai vstáva každé ráno o dvanástej, pretože spánok je jeho obľúbená činnosť. Keď vstane, vypije tento čaj a až potom ide do sprchy.” Usmial sa keď si to mieril do chodby. Chen neváhal a išiel hneď za ním. “Kam ideš?”




“Musím niečo vybaviť vonku, do dvoch hodín som doma.” Usmial sa keď otvoril dvere už pripravený na odchod a zakýval mu. Chen tam ostal prekvapene stáť keď Kai práve vyšiel z izby a išiel priamo do kuchyne.




“Chen?! Odkedy si taký pozorný?” Kričal z kuchyne a Chen len pokrútil hlavou. “To bol Lu~han!” Zakričal naspät a išiel do izby prevetrať si myšlienky. Kai takmer vyprskol čaj z úst na linku keď sa udržal a začal kašlať. Lapal po dychu a pozrel sa smerom odkial Chen kričal.






Luhan klikal myškou ako zmyslov zbavený v miestnej internetovej kaviarni. Čašníčka sa musela usmievať nad tým ako zujate vyzeral. “Prinesiem vám ešte niečo?” Luhan pokrútil hlavou. “Už budem končiť, poprosím účet.” Povedal keď v tom vypol internetový prehliadač a dal si na seba mikinu v ktorej prišiel. Kaviareň bola len pár blokov od domu takže o chvíľku už otváral dvere do bytu a sledoval, ako sa Chen obúva.




“Ideš už do práce?” Chen ale pokrútil hlavou.




“Dnes mám voľno ale musím ísť pomáhať babke na záhradu, takže sa zdržím dlho vonku. Na obed si kľudne niečo navar.” Dal si kabát a odchádzal preč. Luhan sa ešte raz otočil a pousmial sa. Neuvedomil si ale, že keď vojde do obývačky, nájdem tam Kaia sediaceho pred telkou. Nejako to chcel skúsiť. Sadol si na druhý koniec gauča úplne bez slova. Asi hodinu tam kŕčovito sedel v blízkosti Kaia, ktorý ho zrejme veľmi nenávidel. Ten sa skoro ani nepohol. Akonáhle sa trochu pomrvil, Luhan nastražil uši, či urobil niečo zlé a chcel sa ospravedlniť ale Kai ho zrejme ignoroval. Odrazu sa ale ozvalo z Kaiových pier. “Luhan?” Je to pravda? Oslovil ho práve Kai? Luhan najskôr prekvapene na neho zazeral, kým sa Kai otočil aby mu pozrel do očí. “Vidíš tu obálku na stole?” Luhan len prikývol. “Otvor ju a prelož mi, čo je tam napísané.” Luhan neváhal a vzal do ruky obálku, kde bol nejaký list. Začal prekladať.




“Píšem ti čínsky, aby som vedel, či ti stojím za to, aby si si to preložil. Vadilo by ti, ak by sme niekam spolu išli? Myslím tým, rande. Daj mi vedieť. Tvoj Henry.” Vložil list naspäť do obálky a položil ho na stôl ako zvedavo hľadel na Kaia. Ten len pokrútil hlavou a postavil sa z gauča. Išiel priamo do izby kde sa zavrel ako to má vo zvyku. Ten Kai je jednoznačne divný. I keď, Luhan a jeho červené oči tiež nie sú najnormálnejšie.






Chen sa tú noc nevracal. Luhan mu poslal správu, či je v poriadku a dostal odpoveď. Chen povedal, že zostane cez noc s babkou, pretože majú ešte veľa práce. Taktiež mu napísal, aby išiel spať do jeho postele. Vraj je to rozkaz. Luhan sa teda zavrel do Chenovej izby. Z okna bol krásny výhľad na oblohu. Mierne pootvoril okno a vykukol sa. Pozrel na svietiaci mesiac, ktorý dopĺňal scenériu hviezd. Usmial a povedal sám pre seba. “Ešte pár dní.” V tom okno zavrel. Dal si dole šošovky a opäť sa pozrel cez žalúzie na presvitajúci mesiac. Zababušil sa do perín. Po dlhej dobe ležal v posteli po tých pár dňoch strávených na gauči. Izba príjemne voňala a vyzeralo to tam veľmi útulne. Pozeral sa chvíľu do stropu a premýšľal. Bol vďačný. Chen urobil pre neho tak veľa a on mal šancu začať nový život.






“Chen?” Usmial sa na neho Luhan, keď spolu tradične raňajkovali po tom, čo sa vrátil od babky domov už skoro ráno. Chen si dal sústo do úst a s úsmevom prikývol. “Je tu možnosť že...no…” Nevedel ako to má povedať a prišlo mu to trochu hlúpe sa pýtať, ale nedalo mu to. Chen len zvedavo pozeral.




“Je možné, že je Kai… gay?” Táto otázka Chena zasiahla. Takmer sa zadrhol jedlom, keď v tom sa mierne usmial. Začal kývať hlavou. “Je to až tak vidno?” Luhan naklonil mierne hlavu na bok. “Takže je to pravda?” Chen len prikývol. Trochu sa začervenal a pozrel do svojej misky. “Luhan?” Ten len zdvihol hlavu.




“Zmenil by si na mňa názor, ak by som bol aj ja gay?” Opýtal sa a Luhan pokýval automaticky hlavou.




“Samozrejme, že nie. Každý sme nejaký. Akoby som ťa mohol súdiť? Si môj kamarát.” Chen bol šťastný, že ho berie ako kamaráta. Predsa len, sú teraz spolubývajúci. Luhanovi odrazu zazvonil telefón. Chen sa čudoval. Ako vedel, on bol jediný, koho mal v kontaktoch. Luhanovi sa rozžiarili očká na vibrujúci telefón.




“Chen? Možno budem mať prácu, moju prvú v živote.” Povedal nadšene a Chen bol v šoku.




“Kde?”




“V útulku. Budem pomáhať a budú tam zvieratá. Jediné tvory, ktorých sa môžem bezstarostne dotýkať.” V tom mu to doplo. Asi povedal to čo nechcel. Chen len prekvapene hľadel. Stále bol v šoku no teraz aj zmätený.




“Som s tebou rád, veľmi, ale čo to s tým dotykaním?” Luhan len pokrútil hlavou. “Nemyslel som to tak. Ale zvieratá ma majú radi. Nestarajú sa o to ako vyzerám, čo je na mne divné. Nehovoria mi čo mám robiť a neurážajú ma každým svojím slovom.” Falošne sa usmial.




Chen sklopil hlavu a odniesol svoj tanier do drezu. “Je mi to ľúto Luhan.” Povedal a urobil pár krokov k nemu. Chcel ho objať ale Luhan sa rýchlo odtiahol. Chen na neho prekvapene hľadel. “To ti tak moc vadia dotyky?” Luhan opät pokrútil hlavou. Nevedel čo má v tej sekunde povedať. Chen len s bolesťou v očiach odišiel preč z izby.




Luhan zpôsobil, že v byte panovala divná atmosféra. Umyl riady a urobil Kaiovi čaj. Kai sa opäť zobudil o dvanástej a vypil ho. Pozeral na Luhana ako umýva riady. Luhan nevnímal jeho pohľady. Keď skončil svoju prácu v kuchyni, bez slova sa obliekol a odišiel von. Až do samého večera po ňom nebolo ani stopy.




Keď večer prišiel domov, Chen už spal. Cítil sa previnilo ale musel sa vonku prevetrať. Bolo už takmer desať hodín. Po sprche si lahol na gauč a zavrel oči. Došiel však Kai. Našťastie nebola hlboká noc, takže vedel, že nebude opitý do nepríčetnosti. Luhan sa posadil a išiel za ním do chodby. Nepremýšľal nad tým, či ho bude otravovať. “Jedol si?” Tichším hláskom sa opýtal, keď Kai strnul.




“Nie.” Povedal len a Luhan išiel priamo do kuchyne. Pripravil mu jedlo čo ešte pred tým navaril a položil mu ho na stôl. “Všimol som si, že nejedávaš pravideľne. Najedz sa.” Povedal, keď Kai vyšiel s mokrými vlasmi v pyžame a prehrabol si vo dverách vlasy. Pozeral na Luhana. Priamo jemu do očí. Luhan už nemal šošovky, takže ich mal prudko červené. Zhlboka sa nadýchol a sadol si k jedlu. Luhan chcel odísť ale Kai niečo povedal.




“Nechoď.” Luhan sa otočil a po chvíľke váhania mu vyhovel. Sadol si oproti za stôl a ďalej bol bez slov. Kai nič nepovedal za celú tu dobu. Príbor sa mu mierne v rukách triasol. Možno bol naozaj vyhladovelý a Luhanové komandovanie malo nejakú cenu. Keď dojedol, Luhan mu hneď zobral tanier. Umyl ho a obaja išli spať. Až na to, že Luhan nevedel zaspať. Stále premýšľal nad všetkým čo sa deje v poslednej dobe. Čo robia jeho rodičia? Zaujímajú sa vôbec o to, kde je? Zrejme nie. Sú radi, že sa ho zbavili. Bude ešte dlho trvať, kým Chenovi vráti všetko, čo mu dal.






“To necháš naše kamarátstvo len tak odplávať? Kai, nesprávaj sa tak divne. Je mi z toho smutno.” Vystrel sa Chen na stoličke ako sa o ňu viac oprel. Kai len pokrútil hlavou.




“Ja neviem čo mi je Chen. Mám len horšie obdobie to prejde. Dnes idem tancovať, nebudem tu. Prídem až večer.” Chen len prikývol. “Pôjdem do obchodu, urobím večeru, keď sa vrátiš, budeš jesť.” Kai len prikývol.




Ako Chen sľúbil, vybral sa priamo do obchodu. Košík bol plný, sám sa čudoval ako to všetko zvláda odniesť. Na pol ceste stretol svojho kolegu medzi regálmi s korením.




“Chen ako sa darí? Zajtra je pondelok, vidíme sa v práci.” Vydýchol väčšie množstvo vzduchu keď sa Chen usmial.




“Dobre Suho, a čo ty? Mám nového spolubývajúceho na nejakú dobu. Ale inak nič nové.” Suha zaujala tá časť s novým spolubývajúcim a nemal záujem sa rozprávať o jeho vlastných problémoch. Celá konverzácia skončila pri ňom a pri Luhanovi.




“Z Číny? Vie kórejsky?” Opýtal sa zvedavo, i keď vedel, že Chen nie je expert na jazyky aby sa iným ako kórejskym vedel dorozumieť. Chen mu len prikývol a v tom sa zamyslel. Odkial vie vlastne Luhan po kórejsky a tak dobre? Určite vedel jedno, musí sa ho to dnes opýtať.






Po menšom zdržaní v obchode so svojím kolegom Suhom, za sebou vláčil nákupné tašky. Počasie mu hralo do karát, pretože hlásili že bude pršať, ale vonku zapadlo slniečko a na oblohe ani mráčka. Ako bol zahltený vlastnými myšlienkami, odignoroval fakt, že v jeho obľúbenej skratke za parkom, ide niekto oproti. Bol to zlom sekundy, keď do nejakého chlapca narazil. Jeho taška skončila na zemi a Chen svoje položil aby sa zohol po tú jeho. Usmial sa a podal mu ju do ruky. “Ospravedlňujem sa.” Cudzí chlapec len zakýval hlavou keď si v tom Chen všimol, že mu vypadol akýsi zápisník tak sa opäť zohol. Ako ho chytil medzi prsty, otvorili sa prvé stránky v ktorých bola založená fotka. Bola by to obyčajná fotka, keby na nej nebol Luhan. Videl ju asi len tri sekundy, ale bol si istý, že je to jeho fotka. Začal mierne koktať, keď chlapcovi podal do ruky zápsník a on sa mu poďakoval. Nevedel čo mu má povedať, no určite sa nechcel priznať, že Luhana pozná, keď vie, že ho môže hladať. Hlavne po tom, čo utiekol rodičom.




Keď sa už takmer začali míňať, cudzí chlapec ho oslovil. “Môžem ešte niečo? Kde je hotel RoyalGarden?” Chen sa otočil a prekvapene na neho hladeľ.




“Je hneď za tým rohom.” Ukázal na roh pred nimi. Chlapec sa len usmial a mierne poklonil pred tým, ako odišiel preč za roh. Chen na to miesto ešte chvíľku hľadel. Zobral tašky opäť do rúk a išiel domov.




Doma ho čakal iba Luhan, ktorý sedel v kuchyni a čítal si noviny. Chen začal vybaľovať tašky a Luhan neváhal s tým, aby mu pomáhal. Obaja začali spoločne variť večeru. Po celom dni to bola pre Chena aj zábava. Začal si zvykať na to, že Luhan je trochu divný. Mal ho rád a to bolo hlavné. “Nevedel som, že máš tu v Kórey kamaráta.” Povedal odrazu Chen a Luhan zastavil všetku svoju činnosť. Pozeral na neho prekvapene. “O čom to hovoríš?”




“Hovorím, že som nevedel, že máš tu v Kórey kamaráta.” Luhan ale pokrútil hlavou.




“Ja tu nemám žiadneho kamaráta.” Chen zostal zarazený. Kto to bol? Kto by mal len tak Luhanovu fotku založenú v zápisníku? Chvílku pokračovali vo varení, no Chen stále premýšľal. Po nejakej chvíli ale Luhan svojími slovami prebodol ticho.




“Mal som.” Povedal len, keď dal do variča variť ryžu. Sadli si obaja na chvíľku k stolu. “Ako to, že mal?” Luhan sa pousmial, hoci to tak necítil.



“Keď som skončil strednú školu, môj dobrý kamarát, ktorý maturoval so mnou ma zobral na jednu oslavu narodenín jeho sestry. Vtedy som ušiel z domu. Nikdy som mu nechcel povedať, prečo ma rodičia nepustia nikam von. Doteraz nevie, že som trochu divný.” Chen prikývol.




“Na tej párty som sa zoznámil s jedným chlapcom. Bol veľmi milý, ale jeho čínština bola veľmi lámaná. Avšak, nechcel som kvôli jazykovej bariére len tak kamarátstvo zahodiť za hlavu. Začal som sa s ním stretávať. Učil sa čínsky a ja od neho kórejsky. Rozprávali sme sa každý deň tak veľmi, že dnes viem kórejsky tak ako počuješ. Ponúkal mi rôznu prácu, pretože jeho rodina vlastnila veľa podnikov. On chodil na vysokú školu ale ja som proste nemohol ísť do práce. Rodičia mi to nedovolili. Predsa monštrum ako ja nemôže pracovať. Mysleli si, že mám nejakú vadu a nedokážem normálne premýšľať. Pred rokom a pol, som mu povedal jedno svoje tajomstvo. Bol z neho veľmi v šoku, ale bol to kamarát, ktorý to vedel so mnou pretrpieť a vedel všetko o mojich rodičoch. Podporoval ma a dokonca mi občas dával rodinné peniaze len preto aby som lepšie žil, hoci za chrbtom svojich rodičov. Vodil ma do prírody za našim mestom. Každý deň som musel byť do ôsmej doma. Hoci som dospelý človek, ktorý by bol schopný sa o seba postarať. Rodičia sa nebáli, ale nechceli, aby sa ľudia báli mňa, keby som si náhodou dal dole šošovky alebo tak. Tento kamarát mi pred pol rokom povedal, že ide do Kórey prekvapiť svojho najlepšieho kamaráta. Bol som z toho prekvapený, pretože mi o ňom nikdy nepovedal. Sľúbil mi, že budem o tom kamarátovi vedieť všetko. Ale až keď sa vráti naspäť a bude mi o ňom rozprávať od rána do večera, až dokým ma nezačne otravovať svojimi príbehmi.” Chen si všimol ako Luhanovi vlhnú oči. Jeho hlas sa čoraz viac klepal. Nehovoril mu nič. Čakal len dokým mu povie všetko čo chce. Chcel ho objať ale v tom sa zastavil. Vedel, že Luhan nemá dotyky rád.





“Usmial som sa na neho a chel ma objať, ale ja som ho musel odmietnuť. Bolo mi z toho smutno, ale bohužial som to nemohol urobiť. To som najviac ľutoval. Vystúpili sme z autobusu pred letiskom, keď v tom sa rozbehol cez cestu a zrazilo ho auto. Ja som nestihol nič urobiť. Nestihol som ho zastaviť, ten vodič išiel tak rýchlo a prudko, že som nestačil vnímať, že sa na neho rúti. Videl som ho pred sebou. Bol celý od krvi, ležal tam na zemi a v tom som sa ho dotkol... Chen ja nemôžem.” Sklopil hlavu ako mu stekali slzy po lícach. “Ten dotyk bol najhorší v mojom živote.”




“Umieral pod tvojími rukami, samozrejme že bol najhorší” Luhan pokrútil hlavou a nič nehovoril. Len sa zhlboka nadýchol. “Ospravedlnil sa mi, že mi nikdy neporozpráva o svojom najlepšom kamarátovi. Volal sa Do Kyungsoo.” Dopovedal uplakane a triasol sa na stoličke.




Obaja počuli ako v chodbe niečo padlo. Nastražili uši. Automaticky sa pozreli na hodinky, ktoré ukazovali desať hodín. To je doba, kedy chodí Kai domov. Vymenili si pohľady. Chen sa postavil a išiel sa pozrieť keď Kai zabuchol svojimi dverami. Chen mu zaklopal na dvere a opýtal sa, či je v poriadku no nič mu neodpovedal. Luhan stál za ním. Chen sa vrátil do kuchyne, pretože ryža sa dovarila a trebalo ju vytiahnuť von. Luhan zostal na chodbe a pozeral sa na dvere do Kaiovej izby.




Oči mal stále zaslzené, keď mierne naklonil svoje telo na dvere a ucho priložil o drevený povrch. To čo počul, bol určite plač. Nepoznal Kaia, ale vedel, že sa niečo deje. Potiahol za kľučku a v tom plač prestal. Kai sa pozeral von oknom. Nepovedal ani slovo. Luhan zavrel dvere do izby a pomaly kráčal za ním. “K-Kai?” Začal nesmelo. Kai nereagoval ani najmenším pohybom.




“Prečo plačeš?” Nič. Žiadna odozva. Luhan nemal predstavu koľko mohlo prejsť minút keď sa ani nepohol z miesta. Nevedel prečo, ale niečo ho na tom mieste držalo.




“Netuším, čo sa ti stalo, ale prosím neplač. Je to smutné, vidieť ťa takto.” Urobil ešte jeden krok. Bol pomerne blízko. Vedel, že pre neho až nebezpečne. Nechcel sa trápiť a ani Kaia.




“Prepáč Luhan.” Povedal odrazu už s mierne ukľudneným hlasom. Luhan nevedel za čo sa mu ospravedlňuje, ale ani sa ho nemusel pýtať.




“Nechcel som sa k tebe správať tak hnusne. Nezaslúžiš si, aby som sa k tebe tak správal.” Luhan sa pousmial. Bolo to niečo, čo si nemohol vyprosiť. Bolo to prijatie. Kai ho práve prijal a on vedel, že sa s ním môže normálne rozprávať. Nečakal však jednu vec a to to, že sa Kai otočí a objíme ho. To bola ale chyba. Luhan sa snažil zo zovretia ako tak dostať ale nepomohlo mu to.






“Kai čo si mu to urobil, zavolajme sanitku.”




“Nie nie určite sa preberie.” Povedal Kai ustráchane ako Luhanove bezhybné telo ležalo na posteli. “Dýcha, je v poriadku, jednoducho odpadol, daj mu čas, za chvíľku sa preberie.”




Chen kráčal z meista na miesto ako pozeral na Luhana. “Kai, zostanem pri ňom, bude spať dnes tu vedľa mňa, treba dať na neho pozor.” Kai len prikývol. “Naozaj som mu nič neurobil. Nerozumiem prečo odpadol.” Povedal smutne a až moc smutne na Chenovo prekvapenie. Doteraz mal pocit, že bol Luhan Kaiovi viac než ukradnutý.




Chen si tú noc lahol vedľa Luhana a premýšľal nad tým, čo sa mu mohlo stať. Ten si len pokojne oddychoval a vyzeral normálne až na to, že to malo niečo na svedomí. Možno únava? To najskôr. Dúfal však, že sa ráno normálne preberie po tom, ako sa vyspí. Nechcel dopustiť, aby sa Luhanovi niečo stalo. V živote sa mu toho už stalo dosť. Ležal v dostatočnej diaľke tak, aby sa ho nedotýkal pretože vedel, že to nemá rád. Chvíľku na neho hľadel, keď spomínal na to čo mu hovoril. Prišlo mu to veľmi smutné.